2-adventna-a

V tretej kapitole Matúšovho evanjelia stretávame postavu Jána Krstiteľa. Celá kapitola by sa dala rozdeliť do štyroch hlavných častí: predstavenie Jána Krstiteľa (vv. 1-4), Ján Krstiteľ a davy (vv. 5-6), Ján Krstiteľ a farizeji a saduceji (vv. 7-12) a napokon Ján Krstiteľ a Ježiš (vv. 13-17). Liturgia nám na Druhú adventnú nedeľu v roku A ponúka prvé tri z týchto častí. Bude pre nás dôležité všimnúť si, že slová Jána Krstiteľa od „oslovenia“: „Hadie plemeno“ až po koniec dnešnej perikopy sú adresované práve farizejom a saducejom.
K lepšiemu pochopeniu toho, o čom budeme hovoriť ďalej nám poslúži krátky exkurz na objasnenie rôznych skupín vtedajšieho židovstva, ktoré v evanjeliách stretávame. Farizeji a saduceji boli „sekty“ alebo lepšie povedané hnutia, ktoré existovali v rámci vtedajšieho judaizmu. Od židovského historika Jozefa Flavia, ktorý písal pre Rimanov vieme ešte o ďalšom dôležitom hnutí, o esénoch, ktorých však Nový zákon vôbec nespomína. Každé z týchto hnutí sa vyznačovalo svojím postojom k Písmu a k Zákonu, teda Tóre a ich výkladom. Farizeji okrem spísanej Tóry uznávali aj na tzv. ústnu Tóru, ktorá tiež mala pochádzať od Boha skrze Mojžiša. Bola to relatívne myšlienkovo otvorená skupina v porovnaní s tými ostatnými, a preto sa u nich vyvinula napr. viera v posmrtný život, vo vzkriesenie spravodlivých a potrestanie tých, ktorí konali zlo, ktoré sa malo odohrať „v posledný deň“. Ako svedčí aj Nový zákon (Sk 23,6-10), mali rozpracovanú aj predstavu o duchovných bytostiach. Ich ďalšou charakteristikou bolo, že predpisy, ktoré bolo nutné zachovávať len v prostredí Jeruzalemského chrámu, prenášali aj do bežného života. Chceli tak preniesť posvätenie človeka do bežného prostredia. Tak sa vyvinulo množstvo pravidiel, ktoré bolo treba zachovávať v bežnom živote, aby človek mohol naplniť Zákon, a tak urýchliť príchod Mesiáša a dosiahnuť spásu. Podľa Jozefa Flavia bolo ich asi 6000 a spomedzi všetkých hnutí boli najobľúbenejší medzi ľuďmi práve oni, pretože pomáhali bežnému človeku konkrétnym spôsobom prenášať Tóru do ich každodenného života. Bola to laická skupina (v zmysle nie kňazská).
O saducejoch veľa nevieme. Vieme, že to bolo hnutie spojené najmä s kňazmi, chrámovými štruktúrami a ich sympatizantmi. Na rozdiel od farizejov, neuznávali ústnu Tóru, a aj preto oni vieru vo vzkriesenie a nejakú rozvinutú náuku o duchovných bytostiach neprijímali.
Najradikálnejšou skupinou boli eséni. Boli v silnej opozícii voči chrámovému kňazstvu, pretože od čias Machabejcov tí nepochádzali z línie kňaza Sadoka. Eséni vykladali Tóru veľmi striktne, oveľa prísnejšie ako napr. farizeji. Qumránska komunita, ktorá s najväčšou pravdepodobnosťou patrila k esénom, farizejov označovala ako „tých, ktorí majú radi ľahké veci“, teda po našom, mali ich za liberálov.
Toto boli tri hlavné hnutia, nejde teda o funkcie v spoločnosti, alebo štruktúry správy a moci. Tie sú reprezentované inými postavami, ktoré tiež v evanjeliách stretávame: kňazi, veľkňazi, zákonníci a starší. Kňazi a veľkňazi boli samozrejme spojení s Jeruzalemským chrámom a s všetkým, čo v ňom prebiehalo, a tak mali v rukách najväčšiu moc a boli aj najbohatší. Títo mali najbližšie k saducejom, pričom však platí, že nie každý kňaz bol nevyhnutne saducej a nie každý saducej nevyhnutne kňaz. Zákonníci boli vysokí učenci, ktorý sa zaoberali štúdiom Tóry. Pre svoju učenosť mali vysoké postavenie v spoločnosti. Prirodzene mali blízko k farizejom, pričom rovnako platí, že nie každý zákonník bol farizej a nie každý farizej zákonník. Starší tiež patrili k vysoko váženým ľuďom v spoločnosti a spolu s veľkňazmi a zákonníkmi tvorili veľradu, teda najvyšší orgán moci vtedajšej židovskej spoločnosti, samozrejme veľmi silne spojeným s náboženstvom.
Je veľmi zaujímavé sledovať výskyt týchto rôznych skupín v evanjeliách. Markovo a Lukášovo evanjelium spomínajú saducejov len raz, v známom spore s Ježišom o vzkriesení. Len Matúš ich spomína viac krát a pritom často v spojení s farizejmi, čo je značne prekvapujúce vzhľadom na rozdielnosť ich názorov (ako o tom svedčí už spomenutá epizóda zo Skutkov apoštolov 23,6-10). V Matúšovom evanjeliu sa saduceji spomínajú len v troch prípadoch: v tom dnešnom pri Jánovi Krstiteľovi (3,7), ďalej keď Ježiš vystríha pred kvasom farizejov a saducejov (16,1-12) a ich posledný výskyt je v spore o vzkriesení, v 22. kapitole. Farizeji sa vyskytujú pomerne častejšie a Ježiš sa dostáva do konfliktov najmä s nimi. Avšak v textoch Ježišovho odsúdenia, utrpenia a smrti sa vyskytujú u Matúša len raz, keď idú spolu s veľkňazmi žiadať Piláta o stráž pri hrobe (Mt 27,62), teda keď už je po všetkom. V ostatných evanjeliách sa v procese s Ježišom nevyskytujú vôbec. Teda všetky evanjeliá charakterizujú tých, ktorí sa rozhodli Ježiša zabiť a napokon ho aj vydali na smrť nie ako farizejov alebo saducejov, ale hovoria, že išlo o veľkňazov, zákonníkov a starších, teda o predstaviteľov náboženskej moci. Aj sám Ježiš v predpovediach svojho utrpenia hovorí najčastejšie o starších, veľkňazoch a zákonníkoch (Mt 16,21; 20,18; Mk 8,31; 10,33; Lk 9,22), alebo o ľuďoch všeobecne (Mt 17,22; Mk 9,31; Lk 9,44), ale nikdy nie o farizejoch alebo saducejoch. Teda nie príslušníci k myšlienkovému hnutiu, ale predstavitelia moci vydali Ježiša na smrť.
Poďme však späť k dnešnému úryvku. Naším vodítkom bude „oslovenie“: „Hadie plemeno!“. To Ján Krstiteľ adresuje farizejom a saducejom. Nič v texte nenaznačuje, že títo prichádzajú k Jánovi Krstiteľovi s nekalými úmyslami. Ján teda aj ich pozýva k obráteniu, k zmene zmýšľania, ktorá má byť zjavná z ich skutkov: „Prinášajte ovocie hodné pokánia/zmeny zmýšľania“ (v. 8) – stále majú šancu, k zmene zmýšľania je pozvaní každý.
Matúšov Ježiš sa veľa naučil od Jána Krstiteľa. Napr. keď je Ján uväznený, Ježiš začína svoje verejné účinkovanie na vlas rovnakou výzvou ako Ján Krstiteľ: „Robte pokánie/zmeňte zmýšľanie lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo“ (4,17). Ježiš sa od Jána naučil aj to spomínané „oslovenie“: „Hadie plemeno!“ Ježiš ho používa dokonca dva krát. V 12,34 pre farizejov, po tom ako ho obvinia z toho, že mocou Belzebula vyháňa zlých duchov. Ježiš tu, rovnako ako Ján v dnešnom úryvku, používa obraz ovocia a stromu, ktorý rodí dobré ovocie a apeluje tak, rovnako ako Ján, na ich skutky: „Vypestujte dobrý strom a bude dobré aj jeho ovocie, alebo zasaďte zlý strom a bude zlé aj jeho ovocie. Lebo strom možno poznať po ovocí. Hadie plemeno, ako môžete hovoriť dobre, keď ste zlí? Veď z plnosti srdca hovoria ústa,“ (Mt 12,33-34).
Ježiš „vytiahne“ výraz „hadie plemeno“ ešte raz – znova proti farizejom, v kapitole 23, keď vyslovuje proti nim sedem „beda“. Tu sa však vyskytujú spolu so zákonníkmi. Táto reč má charakter záverečného zhrňujúceho hodnotenia svojich najčastejších odporcov. Po nej nasleduje Ježišova eschatologická reč, ktorej sme sa venovali minule a potom už samotné posledné Ježišove dni. Túto svoju hodnotiacu reč, ktorú Ježiš adresuje svojim učeníkom, začína slovami: „Zákonníci a farizeji zasadli na Mojžišovu stolicu. Preto robte a zachovávajte všetko, čo vám povedia, ale podľa ich skutkov nerobte: lebo hovoria, a nekonajú,“ (Mt 23,2-3). Šesť zo siedmich beda sa začína refrénom: „Beda vám, zákonníci a farizeji, pokrytci!“ a jedno z nich: „Beda vám, slepí vodcovia!“ (23,16). Zdá sa teda, že ide tu skôr o zákonníkov, ktorí sú z farizejov ako o celú skupinu farizejov. Posledné beda znie zvlášť dramaticky a Ježiš ich tu znova nazýva hadím plemenom: „Beda vám, zákonníci a farizeji, pokrytci! Prorokom staviate hrobky a spravodlivým zdobíte pomníky a hovoríte: Keby sme boli žili za čias našich otcov, neboli by sme s nimi prelievali krv prorokov. A tak si sami svedčíte, že ste synmi tých, čo zabíjali prorokov. Vy už dovŕšte mieru svojich otcov! Hadi, hadie plemeno, ako uniknete rozsudku pekla? Preto, hľa, ja k vám posielam prorokov, učiteľov múdrosti a zákonníkov. Vy niektorých z nich zabijete a ukrižujete, iných budete bičovať vo svojich synagógach a prenasledovať z mesta do mesta, aby na vás padla všetka spravodlivá krv, vyliata na zemi, počnúc krvou spravodlivého Ábela až po krv Zachariáša, Barachiášovho syna, ktorého ste zabili medzi chrámom a oltárom. Veru, hovorím vám: To všetko padne na toto pokolenie,“ (Mt 23,29-36). Ježišove slová na jednej strane znova pripomínajú slová Jána Krstiteľa („Hadie plemeno, kto vám ukázal ako uniknúť Božiemu hnevu?“ vs. „Hadi, hadie plemeno, ako uniknete rozsudku pekla?“), a tak nás vracajú na samý začiatok evanjelia, kedy výzva na zmenu zmýšľania znela aj im. Na strane druhej Ježišove slová: „Dovŕšte mieru vašich otcov“ majú silne dramatický charakter. Ovocie ich skutkov ich privedie až k dovŕšeniu tejto miery, keď spolu s veľkňazmi a staršími Ježiša vydajú na smrť. Jánova výzva na zmenu zmýšľania sa v ich prípade končí tragicky. Ovocie nebolo hodné zmeny zmýšľania.

pripravil: Matúš Imrich

Použitá literatúra:
R. E. Brown, An Introduction to the New Testamet (New York 1997).
W. D. Davies – D. C. Allison, Jr., A Critical and Exegetical Commentary on the Gospel according to Saint Matthew, I. Matthew 1–7. (ICC; Edinburgh 1988).
G. Kittel – R. E. Pitkin – G. Friedrich – G. W. Bromiley (eds.), The Theological Dictionary of the New Testament (Grand Rapids 1981-1982).

Z evanjelia podľa Matúša (3,1-12):
V tých dňoch vystúpil Ján Krstiteľ a hlásal v judejskej púšti: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo.“
To o ňom povedal prorok Izaiáš: „Hlas volajúceho na púšti: ‚Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky!‘“ Ján nosil odev z ťavej srsti a okolo bedier kožený opasok. Potravou mu boli kobylky a lesný med. Vtedy prichádzal k nemu Jeruzalem a celá Judea i celé okolie Jordánu. Vyznávali svoje hriechy a dávali sa mu krstiť v rieke Jordán.
Keď videl, že aj mnohí farizeji a saduceji prichádzajú