2-adventna-a

V tretej kapitole Matúšovho evanjelia stretávame postavu Jána Krstiteľa. Celá kapitola by sa dala rozdeliť do štyroch hlavných častí: predstavenie Jána Krstiteľa (vv. 1-4), Ján Krstiteľ a davy (vv. 5-6), Ján Krstiteľ a farizeji a saduceji (vv. 7-12) a napokon Ján Krstiteľ a Ježiš (vv. 13-17). Liturgia nám na Druhú adventnú nedeľu v roku A ponúka prvé tri z týchto častí. Bude pre nás dôležité všimnúť si, že slová Jána Krstiteľa od „oslovenia“: „Hadie plemeno“ až po koniec dnešnej perikopy sú adresované práve farizejom a saducejom.
K lepšiemu pochopeniu toho, o čom budeme hovoriť ďalej nám poslúži krátky exkurz na objasnenie rôznych skupín vtedajšieho židovstva, ktoré v evanjeliách stretávame. Farizeji a saduceji boli „sekty“ alebo lepšie povedané hnutia, ktoré existovali v rámci vtedajšieho judaizmu. Od židovského historika Jozefa Flavia, ktorý písal pre Rimanov vieme ešte o ďalšom dôležitom hnutí, o esénoch, ktorých však Nový zákon vôbec nespomína. Každé z týchto hnutí sa vyznačovalo svojím postojom k Písmu a k Zákonu, teda Tóre a ich výkladom. Farizeji okrem spísanej Tóry uznávali aj na tzv. ústnu Tóru, ktorá tiež mala pochádzať od Boha skrze Mojžiša. Bola to relatívne myšlienkovo otvorená skupina v porovnaní s tými ostatnými, a preto sa u nich vyvinula napr. viera v posmrtný život, vo vzkriesenie spravodlivých a potrestanie tých, ktorí konali zlo, ktoré sa malo odohrať „v posledný deň“. Ako svedčí aj Nový zákon (Sk 23,6-10), mali rozpracovanú aj predstavu o duchovných bytostiach. Ich ďalšou charakteristikou bolo, že predpisy, ktoré bolo nutné zachovávať len v prostredí Jeruzalemského chrámu, prenášali aj do bežného života. Chceli tak preniesť posvätenie človeka do bežného prostredia. Tak sa vyvinulo množstvo pravidiel, ktoré bolo treba zachovávať v bežnom živote, aby človek mohol naplniť Zákon, a tak urýchliť príchod Mesiáša a dosiahnuť spásu. Podľa Jozefa Flavia bolo ich asi 6000 a spomedzi všetkých hnutí boli najobľúbenejší medzi ľuďmi práve oni, pretože pomáhali bežnému človeku konkrétnym spôsobom prenášať Tóru do ich každodenného života. Bola to laická skupina (v zmysle nie kňazská).
O saducejoch veľa nevieme. Vieme, že to bolo hnutie spojené najmä s kňazmi, chrámovými štruktúrami a ich sympatizantmi. Na rozdiel od farizejov, neuznávali ústnu Tóru, a aj preto oni vieru vo vzkriesenie a nejakú rozvinutú náuku o duchovných bytostiach neprijímali.
Najradikálnejšou skupinou boli eséni. Boli v silnej opozícii voči chrámovému kňazstvu, pretože od čias Machabejcov tí nepochádzali z línie kňaza Sadoka. Eséni vykladali Tóru veľmi striktne, oveľa prísnejšie ako napr. farizeji. Qumránska komunita, ktorá s najväčšou pravdepodobnosťou patrila k esénom, farizejov označovala ako „tých, ktorí majú radi ľahké veci“, teda po našom, mali ich za liberálov.
Toto boli tri hlavné hnutia, nejde teda o funkcie v spoločnosti, alebo štruktúry správy a moci. Tie sú reprezentované inými postavami, ktoré tiež v evanjeliách stretávame: kňazi, veľkňazi, zákonníci a starší. Kňazi a veľkňazi boli samozrejme spojení s Jeruzalemským chrámom a s všetkým, čo v ňom prebiehalo, a tak mali v rukách najväčšiu moc a boli aj najbohatší. Títo mali najbližšie k saducejom, pričom však platí, že nie každý kňaz bol nevyhnutne saducej a nie každý saducej nevyhnutne kňaz. Zákonníci boli vysokí učenci, ktorý sa zaoberali štúdiom Tóry. Pre svoju učenosť mali vysoké postavenie v spoločnosti. Prirodzene mali blízko k farizejom, pričom rovnako platí, že nie každý zákonník bol farizej a nie každý farizej zákonník. Starší tiež patrili k vysoko váženým ľuďom v spoločnosti a spolu s veľkňazmi a zákonníkmi tvorili veľradu, teda najvyšší orgán moci vtedajšej židovskej spoločnosti, samozrejme veľmi silne spojeným s náboženstvom.
Je veľmi zaujímavé sledovať výskyt týchto rôznych skupín v evanjeliách. Markovo a Lukášovo evanjelium spomínajú saducejov len raz, v známom spore s Ježišom o vzkriesení. Len Matúš ich spomína viac krát a pritom často v spojení s farizejmi, čo je značne prekvapujúce vzhľadom na rozdielnosť ich názorov (ako o tom svedčí už spomenutá epizóda zo Skutkov apoštolov 23,6-10). V Matúšovom evanjeliu sa saduceji spomínajú len v troch prípadoch: v tom dnešnom pri Jánovi Krstiteľovi (3,7), ďalej keď Ježiš vystríha pred kvasom farizejov a saducejov (16,1-12) a ich posledný výskyt je v spore o vzkriesení, v 22. kapitole. Farizeji sa vyskytujú pomerne častejšie a Ježiš sa dostáva do konfliktov najmä s nimi. Avšak v textoch Ježišovho odsúdenia, utrpenia a smrti sa vyskytujú u Matúša len raz, keď idú spolu s veľkňazmi žiadať Piláta o stráž pri hrobe (Mt 27,62), teda keď už je po všetkom. V ostatných evanjeliách sa v procese s Ježišom nevyskytujú vôbec. Teda všetky evanjeliá charakterizujú tých, ktorí sa rozhodli Ježiša zabiť a napokon ho aj vydali na smrť nie ako farizejov alebo saducejov, ale hovoria, že išlo o veľkňazov, zákonníkov a starších, teda o predstaviteľov náboženskej moci. Aj sám Ježiš v predpovediach svojho utrpenia hovorí najčastejšie o starších, veľkňazoch a zákonníkoch (Mt 16,21; 20,18; Mk 8,31; 10,33; Lk 9,22), alebo o ľuďoch všeobecne (Mt 17,22; Mk 9,31; Lk 9,44), ale nikdy nie o farizejoch alebo saducejoch. Teda nie príslušníci k myšlienkovému hnutiu, ale predstavitelia moci vydali Ježiša na smrť.
Poďme však späť k dnešnému úryvku. Naším vodítkom bude „oslovenie“: „Hadie plemeno!“. To Ján Krstiteľ adresuje farizejom a saducejom. Nič v texte nenaznačuje, že títo prichádzajú k Jánovi Krstiteľovi s nekalými úmyslami. Ján teda aj ich pozýva k obráteniu, k zmene zmýšľania, ktorá má byť zjavná z ich skutkov: „Prinášajte ovocie hodné pokánia/zmeny zmýšľania“ (v. 8) – stále majú šancu, k zmene zmýšľania je pozvaní každý.
Matúšov Ježiš sa veľa naučil od Jána Krstiteľa. Napr. keď je Ján uväznený, Ježiš začína svoje verejné účinkovanie na vlas rovnakou výzvou ako Ján Krstiteľ: „Robte pokánie/zmeňte zmýšľanie lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo“ (4,17). Ježiš sa od Jána naučil aj to spomínané „oslovenie“: „Hadie plemeno!“ Ježiš ho používa dokonca dva krát. V 12,34 pre farizejov, po tom ako ho obvinia z toho, že mocou Belzebula vyháňa zlých duchov. Ježiš tu, rovnako ako Ján v dnešnom úryvku, používa obraz ovocia a stromu, ktorý rodí dobré ovocie a apeluje tak, rovnako ako Ján, na ich skutky: „Vypestujte dobrý strom a bude dobré aj jeho ovocie, alebo zasaďte zlý strom a bude