Náš úryvok je vyňatý z tretej časti Knihy proroka Izaiáša. Je určený ľudu, ktorý sa snaží obnoviť národ a náboženstvo po návrate z babylonského vyhnanstva. Napriek prísľubom a očakávaniam sa však ľuďom nedarí. A tak zaznievajú výčitky. Oplatí sa ešte uctievať Boha svojich predkov, keď sa zdá, že to má len malo účinku? Tu zaznieva skrze proroka Božia odpoveď.
Blíži sa katastrofa. Všetky snahy o obrodenie stroskotali. Skazené elity si o sebe myslia, že sa nič vážne nedeje. A vidiecka chudoba už ani nerieši, kto sa bude po nich bude voziť. Približne v takej situácii zaznievajú slova proroka Sofoniáša. Účinkovanie tohto Pánovho hovorcu sa umiestňuje niekoľko rokov pred pádom Judského kráľovstva. Bol súčasníkom proroka Jeremiáša. Boh cez
Boli to časy plné strachu. O vojne a smrti. Boli to časy blížiacej sa temnoty. Správy o tom, ako národy strácali celé svoje krajiny kolovali od domu do domu. A tu prísľub svetla. Historicky možno našu pasáž z Izaiáša zaradiť do 30. rokov 8. storočia pred Kristom. Asýrsky kráľ Tiglatpilesar III. bol na svojom ťažení v snahe dobyť Stredozemné pobrežie.
Prorok ukazuje na muža. Na muža, ktorý bol ich praotcom – na toho, kto dozrel z individuality na veriaceho v Boha svojich otcov. Ide o Jakuba. Jakub utekal pred svojím otcom a matkou, aj pred svojím bratom. Na ceste sa mu v sne zjavil Boh, ktorý ho priviedol k sľubu: ak ho bude ochraňovať, stane
Boha vnímame právom ako pána celého sveta. Kresťanstvo však prichádza s revolučným obrazom, ktorý bol v staroveku pohoršujúci. Boh ako služobník. Nie je však pravda, žeby o tom Starý zákon mlčal. Najvplyvnejší prorocký spis Izraela určite nesie ako meno istého Izaiáša. Už od staroveku existovali opodstatnené pochybnosti o tom, či túto knihu spísala jediná osoba. Prieme dôkazy v texte
Vianoce sú čarovný čas. Patria sem koledy a najkrajšie náboženské piesne. Atmosfér radosti z vtelenia si priam vyžaduje aj poéziu. No popri ľudovej tvorbe sa v hlbšom a vážnejšom tóne k tomu vyjadrujú aj biblickí básnici. Asi najznámejším textom, ktorý má svoje stabilné miesto vo vianočnej liturgii a ktorý zároveň robí vrásky tak kazateľom ako aj poslucháčom je prológ
Úcta k svojim rodičom patrí k základným pilierom biblickej náuky. Nie nadarmo je vyjadrené v jednom z desiatich Božích prikázaní. Túto náuku rozvíjal aj Ježiš (porov. Mt 15,4-6). Veľmi realisticky nám o tom v nedeľu Sv. rodiny hovorí aj iný Ježiš. Sirachov syn. Autor spisu známy pod názvom Kniha Sirachovho syna, alebo po staršom Ekleziastikus, pôsobil začiatkom 2. storočia pred
Niekedy sa stáva, že človeku, ktorý sa už nachádza v ťažkostiach, Boh akoby ako odpoveď pridelil ešte ďalšie starosti. Príkladom je muž z rodu kráľa Dávida, ktorý riešil existenčné otázky. Ich vyriešenie malo zásadne ovplyvniť nielen jeho vlastný život, ale aj život ľudí v jeho okolí. Preto mu Boží posol predkladá ponuku. Riešením má
Pánova pomsta evokuje niečo veľmi tragické. A tak to aj v 34. kapitole Izaiáša je. Avšak len pre nepriateľov Jeruzalema. Hneď v ďalšej kapitole jeho pomsta prináša pre vyvolený ľud požehnanie. A tak odplata zo strany Boha skôr vyjadruje nastolenie poriadku a obnovu pre utláčaných. Proroctvo začína obrazom púšte. Miesta ktoré je symbolom beznádeje. V takomto stave sa totiž má
Ježišovo evanjelium neprestáva prekvapovať. Ako sa zdá z dnešnej pasáže, prekvapilo aj Jána Krstiteľa. Ten napriek tomu, že počuje o Ježišových skutkoch a napriek tomu, že už na začiatku Ježišovej činnosti mal jasno, že Kristus je mocnejší ako on, teraz má pochybnosti: Ježiš nenapĺňa jeho očakávania. V stati z minulého týždňa, Ján pri svojom