Ak konáme nejaké vážne životné rozhodnutie, netýka sa to iba jedného daného okamihu. Väčšinou k nemu dospejeme po dlhšom čase uvažovania a naberania skúseností. Rovnaké je to aj po samotnom rozhodnutí. Nestačí povedať niečomu, či niekomu áno iba raz. To áno treba od prvého okamihu opakovať pravidelne. Aj o tom hovorí úryvok z Matúšovho evanjelia, ktorý nasleduje bezprostredne

Túto rozpravu o Ježišovej identite medzi ním samým a jeho učeníkmi nájdeme u všetkých synoptikov. U Matúša a Marka je zasadená do prostredia Cézarey Filipovej. Lukáš ju však umiestňuje kdesi v okolí Galilejského jazera, po zázračnom nasýtení zástupov na mieste, kde ostatní dvaja synoptici umiestňujú príbeh o Ježišovi kráčajúcom po mori. Na túto nedeľu, sa nám v rímsko-katolíckom kalendári ponúka Matúšova verzia,

Medzi bádateľmi je všeobecne prijímané, že záverečný redaktor Matúšovho evanjelia (Mt) použil ako svoju predlohu text nám dnes známy ako Markovo evanjelium (Mk). Vidno to najmä z množstva prebraných príbehov a rozprávaní. Vo veľkej časti sa u Mt navyše nezachoval len obsah ale aj chronológia. Jednotlivé epizódy, či reči v obidvoch spisoch nasledujú za sebou v rovnakom poradí.

Situácia príbehu o Ježišovi kráčajúcom po mori je v evanjeliách veľmi zaujímavá. U Lukáša sa vôbec nevyskytuje, ale zato je prítomná u Jána a to na rovnakom mieste ako u Matúša a Marka, t.j. hneď po udalosti rozdelenia chleba piatim tisícom. Stojí za to tiež poznamenať, že krátka podepizóda s po vode kráčajúcim Petrom sa vyskytuje iba u Matúša. Matúšova verzia Ježišovho kráčania po

Po sérii nedeľných čítaní, v ktorých Pavol poslucháčov uisťoval o tom, že si ich Boh všíma a neopúšťa ani v utrpení, sa dostávame k známym hymnicky štylizovaným riadkom. Apoštol nimi vrcholí tému, ktorú rozoberal doteraz. Na zreteli má pritom obyčajného kresťana žijúceho počas vrcholnej antiky. Jeho poslucháč bol zároveň obyvateľom rozsiahleho rímskeho impéria. Život v ňom dával nielen širší rozhľad

Na začiatku 13. kapitoly Matúšovho evanjelia, ktorá je silne poznačená podobenstvami, sa učeníci Ježiša prekvapene pýtajú, prečo zástupom hovorí v podobenstvách (porov Mt 13,10). Zdá sa, že aj pre nich je nezvyčajné, že ktosi hovorí o Bohu a o Božom kráľovstve skrze obrazy vytiahnuté z každodenného života – asi na to neboli zvyknutí v rečiach

Po podobenstve o rozsievačovi pokračuje Ježišova „reč v podobenstvách“ (Mt 13) ďalej. Nasleduje séria dlhších či kratších podobenstiev, ktorých témou je opis „nebeského kráľovstva“. Úsek veršov 24-43 sa dá rozdeliť takto: I. podobenstvo o kúkoli (24-30) II. podobenstvo o horčičnom zrne (31-32) III. podobenstvo o kvase (33) IV. dôvod hovorenia v podobenstvách (34-35) V. výklad podobenstva o kúkoli (36-43). Všetky tieto

Podobenstvo o rozsievačovi je jedno z najznámejších; nájdeme ho dokonca u každého synoptika. Každý z nich toto podobenstvo prezentuje vlastným spôsobom, a tak stretávame odlišnosti, ktoré charakterizujú rozprávanie jednotlivých evanjelistov. Zameriame sa dnes na jednu z nich, ktorá sa nachádza až v samom závere rozprávania. Na úvod je dobré poznamenať, že podobenstvo o rozsievačovi hovorí o tých, ktorí slovo počúvajú; tých, ktorí slovo nepočúvajú

Aj v túto nedeľu pokračujeme a zároveň završujeme Ježišovu inštruktážnu reč dvanástim, ktorých vysiela, pretože mu bolo ľúto zástupov, lebo boli ako ovce bez pastiera (porov. Mt 9,36). Liturgický výber sa rozhodol z čítania tejto reči vynechať vv. 34-36, v ktorých Ježiš odhaľuje, že jeho nasledovanie spôsobí rozdelenia aj v najužších ľudských putách, tých rodinných – syn sa postaví

Desiata kapitola Matúšovho evanjelia tvorí v jeho obsahu už v poradí druhý väčší blok rečového materiálu. Prvý sa nachádzal v kapitolách 5-7 a poznáme ho ako „reč na vrchu“. Tento nazývajú mnohý „misijná reč“.  Nasleduje po opise vyvolenia dvanástich apoštolov a obsahuje Ježišove poučenia, ako sa majú jeho učeníci zachovať pri hlásaní evanjelia. Verše 26-33 tvoria jej tretiu časť, ktorá