Podobenstvo o rozsievačovi je jedno z najznámejších; nájdeme ho dokonca u každého synoptika. Každý z nich toto podobenstvo prezentuje vlastným spôsobom, a tak stretávame odlišnosti, ktoré charakterizujú rozprávanie jednotlivých evanjelistov. Zameriame sa dnes na jednu z nich, ktorá sa nachádza až v samom závere rozprávania. Na úvod je dobré poznamenať, že podobenstvo o rozsievačovi hovorí o tých, ktorí slovo počúvajú; tých, ktorí slovo nepočúvajú
Aj v túto nedeľu pokračujeme a zároveň završujeme Ježišovu inštruktážnu reč dvanástim, ktorých vysiela, pretože mu bolo ľúto zástupov, lebo boli ako ovce bez pastiera (porov. Mt 9,36). Liturgický výber sa rozhodol z čítania tejto reči vynechať vv. 34-36, v ktorých Ježiš odhaľuje, že jeho nasledovanie spôsobí rozdelenia aj v najužších ľudských putách, tých rodinných – syn sa postaví
Desiata kapitola Matúšovho evanjelia tvorí v jeho obsahu už v poradí druhý väčší blok rečového materiálu. Prvý sa nachádzal v kapitolách 5-7 a poznáme ho ako „reč na vrchu“. Tento nazývajú mnohý „misijná reč“. Nasleduje po opise vyvolenia dvanástich apoštolov a obsahuje Ježišove poučenia, ako sa majú jeho učeníci zachovať pri hlásaní evanjelia. Verše 26-33 tvoria jej tretiu časť, ktorá
Viacero kresťanských denominácii v túto nedeľu slávia tajomstvo Najsvätejšej Trojice. Ide o jeden zo základných vieroučných základov. Táto náuka nevychádza z ľudského bádania. Vychádza zo zjavenia. Dalo by sa povedať, že nám v nej Boh dal nahliadnuť do svojho vnútorného života. Katolícka liturgia na tento sviatok ponúka evanjeliový úryvok, ktorý taktiež odhaľuje, aký Boh , napriek našim
Textu z Jánovho evanjelia, ktorý sa predkladá na Slávnosť Zoslania Ducha Svätého sme sa venovali podrobnejšie už pred pár týždňami v zamyslení na 2. veľkonočnú nedeľu v roku A. Dnes by sme sa chceli zamerať podrobnejšie na tému udelenia Ducha, ako sa prezentuje v tejto stati a v Evanjeliu podľa Jána. V tomto ohľade sú dôležité najmä tri texty: Jn 7,37-39:
Prvý list Korinťanom patrí medzi tzv. protopavlovské listy, teda tie, ktorých autorom je s veľkou pravdepodobnosťou sám Pavol. Tento list je jeho odpoveďou na list, ktorý dostal od tamojšej cirkvi (pozri napr. 7,1). Ten sa nám však nezachoval. Môžeme teda len dedukovať jeho obsah práve z Pavlových slov a štýlu jeho odpovede. Prvý list Korinťanom je pomerne dlhý
V čase medzi slávením tajomstiev Ježišovho vystúpenia do neba a Turíc nám nedeľná liturgia ponúka ďalší úryvok z Ježišovej rozlúčkovej reči (Jn 13-17). Jej posledná časť (kap. 17) je od 16. stor. známa ako „veľkňazská modlitba“. Tento názov vychádza zo samotného opisu a štýlu. V. 1 udáva: „Keď to Ježiš povedal, pozdvihol oči k nebu a hovoril“. Ďalej nasleduje
Konkrétnym prejavom lásky k Ježišovi je zachovávanie jeho prikázaní. Pri týchto slovách sa treba rozpamätať najmä na knihu Deuteronómium. Najmä tam nachádzame rovnakú myšlienku, avšak vo vzťahu k Bohu: láska k Bohu sa prejavuje zachovávaním jeho prikázaní. Ako príklad by sme mohli spomenúť Dt 7,9: „A ty spoznáš, že Pán, tvoj Boh, je Boh mocný a verný, ktorý
Druhú polovicu veľkonočných nedieľ nás budú sprevádzať úryvky z tkzv. „Ježišovej rozlúčkovej reči“. Tú v Jánovom evanjeliu tvoria kapitoly 13. – 17. Celá je zasadená do scény, ktorú viac zo synoptických evanjelií poznáme ako posledná večera. Nasledujúce rozprávanie už hovorí o presune Ježiša s učeníkmi „za potok Cedron“ (18, 1), kde bola záhrada. Jej rozsah, témy i viaceré protiklady
Ježišova reč z evanjeliového čítania 4. veľkonočnej nedele v roku A je časťou väčšieho celku, ktorý siaha v 10. kapitole Jánovho evanjelia až po verš 21. V tomto celku môžeme ľahko vnímať jeho štruktúru, ktorá môže pomôcť k jasnejšiemu vnímaniu zmyslu textu. Zároveň môže pomôcť porozumeniu štýlu evanjelistu, ktorý sa môže zdať mätúci. Mohli by sme hovoriť o troch základných