Končí sa nám prvá časť liturgického cezročného obdobia a s ním sa po trojročnom nedeľnom cykle chýlime aj k záveru čítaní z Prvého listu Korinťanom. Už štvrtý týždeň sa nachádzame v 15. kapitole epištoly, v ktorej sa Pavol sústreďuje na otázku ohľadom zmŕtvychvstania. Tesne pred začiatkom pôstu si z nej vypočujeme jej posledné verše. V nich vrcholí autorova snaha adresátom opísať svoju

Náš najbližší epištolárny liturgický text priamo nadväzuje na to, čo sme počuli minulý týždeň. V ňom sa Pavol po probléme chariziem presunul na ďalšiu otázku, ktorá trápila cirkevnú komunitu v Korinte. Istá časť veriacich mala problém s kresťanským konceptom telesného zmŕtvychvstania. Pre bežný spôsob vtedajšieho hlavne helénskeho zmýšľania išlo o neprijateľný fakt. Hlavné ideologické prúdy, ktoré formovali vtedajšiu

Pri čítaní tohto textu by sme mali vždy spozornieť, ba priam by nás mala napĺňať až bázeň. Zaznieva tu totiž jedno z najstarších vyznaní kresťanskej viery vôbec. Počúvame ho vo veršoch 3-7. Pavol tu Korinťanom pripomína, že im odovzdal to, čo sám prijal. To je veľmi dôležité tvrdenie. Pavol sa tak sám zaradzuje ako

Ak ste sa už v živote zúčastnili niekoľkých katolíckych sobášov, je veľmi pravdepodobné, že ste si na niektorých z nich vypočuli Pavlov „hymnus na lásku“ z 13. kapitoly 1. listu Korinťanom. Tieto najčastejšie okolnosti jeho výskytu pritom spôsobujú, že ho mnohí automaticky pokladajú iba za pekný kus ľúbostnej poézie, ktorá pasuje do romantickej atmosféry chvíle uzatvárania manželstva.

Začiatok liturgického obdobia „cez rok“ opäť začíname Prvým listom Korinťanom. Kvôli svojej dĺžke a mimoriadnej pestrosti praktických tém sa ho editori liturgických čítaní rozhodli rozdeliť na tri časti. Jeho slová sa tak stali pravidelnou súčasťou bohoslužby prvých nedieľ po vianočných sviatkoch. V tohtoročnom cykle sa konkrétne ponoríme do výberov z jeho poslednej tretiny, teda kapitol 12-16.

Posledná nedeľa pred adventom je v latinskej cirkvi slávená ako slávnosť Krista Kráľa. Jej tohtoročná liturgia slova nám ponúka časť z Lukášových pašií. Ide o scénu, ktorú v takej podobe inde v Písme nenájdeme. Skratkovito je môžeme nazvať: Ježiš a kajúci lotor. Text nás vťahuje do momentu, kedy Ježiš už visí na kríži. Nie je však sám. Okolo neho je množstvo

Každoročne v tomto období v bohoslužbe slova počúvame Ježišove takzvané eschatologické reči, teda reči, ktorých témou sú posledné veci trvania tohto sveta (ἔσχατος [eschatos] v gréčtine znamená „posledný“), ako je moment konca sveta, otázka, či tomu budú predchádzať nejaké znamenia a ak áno, tak aké, samotný priebeh konca sveta, posledný súd, a pod. V dnešnom

V našom pravidelnom nedeľnom čítaní Lukášovho evanjelia urobíme tento týždeň veľký skok. V zmysle textu a príbehovo v čase i mieste. Naposledy sme Ježiša sledovali v 19. kapitole keď bol na ceste do Jeruzalema a prechádzal Jerichom. Dnes sa zameriavame na úryvok z 20. kapitoly. Je týždeň pred veľkou nocou a Ježiš sa nachádza v priestoroch Jeruzalemského chrámu. A tu, podľa synoptickej tradície, za ním

Od minulotýždňového úryvku v osemnástej kapitole Lukášovho evanjelia sme sa preniesli o niekoľko statí ďalej na začiatok kapitoly devätnástej (Lk 19,1-10). Znovu sme s Ježišom v pohybe smerom k Jeruzalemu a nachádzame sa v Jerichu. Jericho leží v blízkosti rieky Jordán a Mŕtveho mora, a teda niekoľko sto metrov pod úrovňou hladiny mora. Od Jericha smerom k Jeruzalemu sa už len prudko

Aj po týždni ostávame pri liturgickom čítaní evanjelia pri téme modlitby. Opäť je nám ponúknutá forma podobenstva. Ježiš sa nám u Lukáša opätovne prihovára známym modelom. Používa typy osôb, ktoré nakoniec dopadnú opačne ako by prvotný čitateľ čakal. Spomeňme si na milosrdného Samaritána, či dvojicu Lazára s boháčom. Celý text zamyslenia nájdete tu. Z evanjelia