Veľkonočná vigília, okrem série starozákonných čítaní, ponúka aj jedno čítanie z Pavlových listov. Tento úryvok je takmer identický s druhým čítaním na 13. nedeľu v Cezročnom období v roku A. Je to perikopa z Listu Rimanom, z jeho 6. kapitoly. Našu biblickú úvahu nad týmto čítaním si môžete prečítať kliknutím na odkaz nižšie: Z Listu Rimanom
Človek sa často ocitá v nebezpečenstve. Niekedy to vedie až ku kríze viery. V takejto situácii sa nachádzal pravdepodobne aj autor Žalmu 27, ktorý budeme počuť počas predposlednej veľkonočnej nedele. Ide druhovo o individuálny žalospev, v ktorom si ale prednášajúci v kríze dodáva odvahu. Jeho dôvera spočíva v istote Božej ochrany. Pozrime sa bližšie na jednotlivé verše použité v liturgii. Celý
V piatu veľkonočnú nedeľu v cykle A si vypočujeme časti Žalmu 33. Ide o kolektívny chválospev. Z jeho štruktúry zároveň vyplýva, že išlo o spev používaný počas kultických slávení. Jeho základná stavba tak je: výzva pre účastníkov liturgie na spev a na chopenie sa hudobných nástrojov (vv. 1-3); menovanie dôvodov za čo možno Pána chváliť (vv. 4-19); záverečné vyznanie a prosba (vv.
Starozákonné texty to v rámci kresťanstva nikdy nemali ľahké. Niektoré z ich častí sú mysleniu po Kristovi zdanlivo tak odcudzené, že im je len ťažko rozumieť. Ba priam sú v bežnej praxi považované za nepoužiteľné a teda aj za zbytočné. Niet sa preto čo čudovať, že sa v dejinách po prelome letopočtov pravidelne stretávame s rôznymi podobami snáh odstrániť
Veľkonočné sviatky každý rok sprevádza Žalm 118. Už od počiatku bol v kresťanskej kerygme považovaný za starozákonný podklad pre obhajobu Kristovho vyvolenia (porov. Sk 4,11). Jeho slávny obraz zavrhnutého uholného kameňa na seba aplikoval už samotný Ježiš (porov. Mt 21,42; Mk 12,10; Lk 20,17). V samotnú nedeľu zmŕtvychvstania budeme počuť kúsky z jeho úvodu, strednej časti ako