Textu z Jánovho evanjelia, ktorý sa predkladá na Slávnosť Zoslania Ducha Svätého sme sa venovali podrobnejšie už pred pár týždňami v zamyslení na 2. veľkonočnú nedeľu v roku A. Dnes by sme sa chceli zamerať podrobnejšie na tému udelenia Ducha, ako sa prezentuje v tejto stati a v Evanjeliu podľa Jána. V tomto ohľade sú dôležité najmä tri texty: Jn 7,37-39:
Prvý list Korinťanom patrí medzi tzv. protopavlovské listy, teda tie, ktorých autorom je s veľkou pravdepodobnosťou sám Pavol. Tento list je jeho odpoveďou na list, ktorý dostal od tamojšej cirkvi (pozri napr. 7,1). Ten sa nám však nezachoval. Môžeme teda len dedukovať jeho obsah práve z Pavlových slov a štýlu jeho odpovede. Prvý list Korinťanom je pomerne dlhý
V čase medzi slávením tajomstiev Ježišovho vystúpenia do neba a Turíc nám nedeľná liturgia ponúka ďalší úryvok z Ježišovej rozlúčkovej reči (Jn 13-17). Jej posledná časť (kap. 17) je od 16. stor. známa ako „veľkňazská modlitba“. Tento názov vychádza zo samotného opisu a štýlu. V. 1 udáva: „Keď to Ježiš povedal, pozdvihol oči k nebu a hovoril“. Ďalej nasleduje
Konkrétnym prejavom lásky k Ježišovi je zachovávanie jeho prikázaní. Pri týchto slovách sa treba rozpamätať najmä na knihu Deuteronómium. Najmä tam nachádzame rovnakú myšlienku, avšak vo vzťahu k Bohu: láska k Bohu sa prejavuje zachovávaním jeho prikázaní. Ako príklad by sme mohli spomenúť Dt 7,9: „A ty spoznáš, že Pán, tvoj Boh, je Boh mocný a verný, ktorý
Druhú polovicu veľkonočných nedieľ nás budú sprevádzať úryvky z tkzv. „Ježišovej rozlúčkovej reči“. Tú v Jánovom evanjeliu tvoria kapitoly 13. – 17. Celá je zasadená do scény, ktorú viac zo synoptických evanjelií poznáme ako posledná večera. Nasledujúce rozprávanie už hovorí o presune Ježiša s učeníkmi „za potok Cedron“ (18, 1), kde bola záhrada. Jej rozsah, témy i viaceré protiklady
Ježišova reč z evanjeliového čítania 4. veľkonočnej nedele v roku A je časťou väčšieho celku, ktorý siaha v 10. kapitole Jánovho evanjelia až po verš 21. V tomto celku môžeme ľahko vnímať jeho štruktúru, ktorá môže pomôcť k jasnejšiemu vnímaniu zmyslu textu. Zároveň môže pomôcť porozumeniu štýlu evanjelistu, ktorý sa môže zdať mätúci. Mohli by sme hovoriť o troch základných
Zjavenia zmŕtvychvstalého Ježiša nám v Evanjeliách podľa Lukáša a Jána prinášajú dvojznačné posolstvo. Na jednej strane nás chcú uistiť, že ide o tú istú osobu, s ktorou strávili apoštoli niekoľko rokov predtým a ktorú videli umrieť na kríži. Ježiš im ukazuje rany na tele, dovoľuje sa im ho dotknúť (porov. Jn 20,19-22) a požíva s nimi pokrmy (porov. Lk 24,
Veľkonočná vigília, okrem série starozákonných čítaní, ponúka aj jedno čítanie z Pavlových listov. Tento úryvok je takmer identický s druhým čítaním na 13. nedeľu v Cezročnom období v roku A. Je to perikopa z Listu Rimanom, z jeho 6. kapitoly. Našu biblickú úvahu nad týmto čítaním si môžete prečítať kliknutím na odkaz nižšie: Z Listu Rimanom
Človek sa často ocitá v nebezpečenstve. Niekedy to vedie až ku kríze viery. V takejto situácii sa nachádzal pravdepodobne aj autor Žalmu 27, ktorý budeme počuť počas predposlednej veľkonočnej nedele. Ide druhovo o individuálny žalospev, v ktorom si ale prednášajúci v kríze dodáva odvahu. Jeho dôvera spočíva v istote Božej ochrany. Pozrime sa bližšie na jednotlivé verše použité v liturgii. Celý
V piatu veľkonočnú nedeľu v cykle A si vypočujeme časti Žalmu 33. Ide o kolektívny chválospev. Z jeho štruktúry zároveň vyplýva, že išlo o spev používaný počas kultických slávení. Jeho základná stavba tak je: výzva pre účastníkov liturgie na spev a na chopenie sa hudobných nástrojov (vv. 1-3); menovanie dôvodov za čo možno Pána chváliť (vv. 4-19); záverečné vyznanie a prosba (vv.