Posledná nedeľa pred adventom je v katolíckej tradícii prežívaná ako slávnosť Krista, Kráľa celého sveta. Tohto roku sú liturgické lekcie vybrané tak, aby zvýrazňovali obraz Krista Pantokrátora (z gr. „vševládca“), ktorý príde na konci časov ako sudca. Čo sa týka epištoly, na čítanie sa ponúka úryvok z predposlednej, teda 15. kapitoly Prvého listu Korinťanom.

Úryvok, ktorý budeme počúvať v túto nedeľu je zo záveru Prvého listu Solúnčanom. Zapadá do širšieho celku, ktorý sa začína už v predošlej, 4. kapitole veršom 13 a končí sa veršom 11 v 5. kapitole. Celý oddiel má eschatologický charakter. Pavol tu veriacich v Solúne na jednej strane potešuje a na strane druhej povzbudzuje. Potešuje ich v žiali za tými, ktorí

Po slávnosti Všetkých svätých sa túto nedeľu opäť vraciame k Prvému listu Solúnčanom. Tentoraz sa dostávame už do jeho predposlednej kapitoly a teda do tej časti spisu, kde Pavol podáva ponaučenia ku konkrétnym problémom komunity. Obsahom nášho úryvku je otázka ohľadom smrti a zmŕtvychvstania kresťanov. Táto téma nás teda nielen vracia k dušičkovým dňom, ale

Druhé čítanie tejto nedele priamo nadväzuje na text, ktorý sa čítal pred týždňom. Máme tak pred sebou druhú časť vďakyvzdania, ktoré tvorí prvú časť a kapitolu Prvého listu Solúnčanom. Ako sme si všimli už minule, Pavol vo svojom prvom nám dodnes zachovanom spise hneď na úvod nešetrí chválou na adresátov. Pozornosť pritom neupriamuje iba na vzrast

V nedeľnom druhom čítaní počúvame slová zo samého úvodu Prvého listu Solúnčanom, ktorý je najstarším spisom Nového zákona, hoci v evanjeliách sa môžu odrážať ešte staršie kresťanské tradície. Napísaný bol pravdepodobne z Korintu v roku 49 alebo 50 po Kr. Tento list má svoje zvláštnosti. Hneď prvou je, že hoci ho pripisujeme Pavlovi a Pavol ho aj s najväčšou pravdepodobnosťou

Naše nedeľné čítanie z listu Filipanom v liturgickom období „Cez rok“ je na konci. Štvrtá a posledná perikopa pochádza z poslednej časti tvoriacej ešte jadro listu. Táto pasáž sa ohraničuje veršami 4, 10-20. Jej obsahom je Pavlovo vyjadrenie vďaky za prijatú podporu od Filipanov. Svojou tematikou tak voči zvyšku spisu vyznieva značne autonómne. A preto ju mnohí odborníci dokonca považujú

S nedeľným druhým čítaním z Pavlovho Listu Filipanom vstupujeme do záverečnej časti listu. Pavol na záver dáva najmä povzbudenia, aj keď ako kontrast k nim poukazuje aj na zlý príklad niektorých členov cirkvi (pozri 3,18-19). Môže sa nám zdať zvláštne ako Pavol priamo seba dáva za príklad. Takúto rétoriku dnes počujeme veľmi zriedka, a ak aj áno, stáva

Už druhú nedeľu čítame jeden z Pavlových listov „z väzenia“. K epištole Filipanom sa do tejto skupiny listov zaradzujú aj spisy Nového Zákona známe ako Pavlove listy Efezanom, Kolosanom a Filemonovi. Ich spojivo tvorí autorovo sebaoznačenie za väzňa, resp. opisujú situáciu vo väzení. O ktoré Pavlovo uväznenie(a) vlastne ide? Na túto otázku je veľmi ťažko odpovedať. Komplikuje to

Pred sebou máme posledný úryvok z Listu Rimanom, ktorý bol vybraný ako druhé čítanie počas nedieľ v cezročnom období. Tri ponúknuté verše obsahujú veľmi silný výrok o živote a smrti. V kontexte okolitého textu však tvorí uzavretý samostatný celok. Až sa zdá, že miesto, ktoré v liste zaujíma, mu vôbec nepasuje. Celý text zamyslenia nájdete tu. Z listu Rimanom

Dnešnému krátkemu úryvku predchádza pár veršov, ktoré povzbudzujú k poslušnosti voči svetským autoritám (13,1-7). Treba si úprimne povedať, že tieto Pavlove slová nechávajú jeho čitateľov trošku v pomykove. Napríklad hovorí: „Lebo vladárov sa nemusí báť ten, kto robí dobre, ale ten, kto robí zle. Chceš sa nebáť moci? Rob dobre a dostaneš od nej pochvalu,“ (13,3). O tom,