Otázky ohľadom dobra, zla, slobody a svedomia kolovali po ľudských mysliach odpradávna. V čase, keď sa vo východnom Stredomorí na vrchol vplyvu dostala grécka kultúra, špekulácie filozofov sa dotýkali a zosmiešňovali myslenie a zvyky všetkých barbarov naokolo. Medzi nich patrili aj židia a ich Tóra. Na to všetko sa snažil reagovať aj jeruzalemský mudrc Ješua Ben Sira. Bol si
Náš úryvok je vyňatý z tretej časti Knihy proroka Izaiáša. Je určený ľudu, ktorý sa snaží obnoviť národ a náboženstvo po návrate z babylonského vyhnanstva. Napriek prísľubom a očakávaniam sa však ľuďom nedarí. A tak zaznievajú výčitky. Oplatí sa ešte uctievať Boha svojich predkov, keď sa zdá, že to má len malo účinku? Tu zaznieva skrze proroka Božia odpoveď.
Blíži sa katastrofa. Všetky snahy o obrodenie stroskotali. Skazené elity si o sebe myslia, že sa nič vážne nedeje. A vidiecka chudoba už ani nerieši, kto sa bude po nich bude voziť. Približne v takej situácii zaznievajú slova proroka Sofoniáša. Účinkovanie tohto Pánovho hovorcu sa umiestňuje niekoľko rokov pred pádom Judského kráľovstva. Bol súčasníkom proroka Jeremiáša. Boh cez
Boli to časy plné strachu. O vojne a smrti. Boli to časy blížiacej sa temnoty. Správy o tom, ako národy strácali celé svoje krajiny kolovali od domu do domu. A tu prísľub svetla. Historicky možno našu pasáž z Izaiáša zaradiť do 30. rokov 8. storočia pred Kristom. Asýrsky kráľ Tiglatpilesar III. bol na svojom ťažení v snahe dobyť Stredozemné pobrežie.
Prorok ukazuje na muža. Na muža, ktorý bol ich praotcom – na toho, kto dozrel z individuality na veriaceho v Boha svojich otcov. Ide o Jakuba. Jakub utekal pred svojím otcom a matkou, aj pred svojím bratom. Na ceste sa mu v sne zjavil Boh, ktorý ho priviedol k sľubu: ak ho bude ochraňovať, stane
Hlavnou témou Božieho slova tejto nedele je pokora. Zvlášť ako polemika k vodcom, ktorý prekračujú hranice a sami sa stavajú do pozície najvyšších sudcov. Ako krásny poetický prídavok sa pritom započúvame do slov krásneho trojveršového Žalmu 131. Celý text zamyslenia nájdete tu. Ž 131, 1. 2. 3 Pane, moje srdce sa nevystatuje,
Pán nám hovorí, že máme dávať cisárovi, čo je cisárovo (Mt 22, 15-21). No Bohu patrí oveľa viac. Patria mu všetci, dokonca aj pohanskí, vladári. Dokazuje to aj druhému Izaiášovi, ktorému perzského panovníka Kýra predstavuje ako svojho pomazaného (Iz 45, 1. 4-6). K prehĺbeniu nad takýmito myšlienkami nám liturgia pripája aj Žalm 96. Celý text
Ústredným motívom bohoslužby slova 27. nedele v roku A je vinica. Istotne inšpirovaný Izaiášom (5,1-7) využíva tento obraz vo svojom podobenstve aj Ježiš (Mt 21,33-43). V obidvoch prípadoch sa tu pracuje s metaforou, ktorá poukazuje na Boží ľud. Kým prorok vinicu personifikuje a obviňuje ju z neplodnosti, Kristus sa zameriava na vinohradníkov. Postoj bližší starozákonnému videniu s rovnakými obrazmi ponúka aj
Pán je dobrý, čo mnohým „zaslúžilým spravodlivým“ veľmi nereže (Mt 20,1-16). Avšak jeho myšlienky nie sú podľa našich myšlienok (porov. Iz 55,8). Preto je z našej strany asi najsprávnejšie túto jeho dobrotu oslavovať. Napríklad aj slovami Žalmu 145. Celý text zamyslenia nájdete tu. Ž 145, 2-3. 8-9. 17-18 (BETH) Budem ťa velebiť každý
Ako niekoho upozorniť, že koná zle? Alebo, že jeho postoj je úplne zvrátený? Pre niektorých ide o takú nepríjemnú záležitosť, že sa tomu radšej vyhnú. No Božie slovo tejto nedele to považuje za povinnosť. Evanjeliový model to kladie do osobnej roviny. Ide tu o "prehrešenie voči vlastnej osobe.". Tu Matúš ponúka klasický postup, ktorý