Ježišova reč z evanjeliového čítania 4. veľkonočnej nedele v roku A je časťou väčšieho celku, ktorý siaha v 10. kapitole Jánovho evanjelia až po verš 21. V tomto celku môžeme ľahko vnímať jeho štruktúru, ktorá môže pomôcť k jasnejšiemu vnímaniu zmyslu textu. Zároveň môže pomôcť porozumeniu štýlu evanjelistu, ktorý sa môže zdať mätúci. Mohli by sme hovoriť o troch základných
Zjavenia zmŕtvychvstalého Ježiša nám v Evanjeliách podľa Lukáša a Jána prinášajú dvojznačné posolstvo. Na jednej strane nás chcú uistiť, že ide o tú istú osobu, s ktorou strávili apoštoli niekoľko rokov predtým a ktorú videli umrieť na kríži. Ježiš im ukazuje rany na tele, dovoľuje sa im ho dotknúť (porov. Jn 20,19-22) a požíva s nimi pokrmy (porov. Lk 24,
Našou ďalšou zastávkou na pôstnej púti naprieč dejinnými spásy je Sinajská púšť. Počujeme o tom, ako tam Izrael reptá. Nie prvý raz. Ani posledný. Sleduje národ, ktorý len nedávno prešiel cez radikálnu zmenu svojich okolností. Boh prostredníctvom znamení vyslobodil Židov z egyptského otroctva a pod vedením Mojžiša ich vyviedol na púšť na cestu do zasľúbenej krajiny ich
Liturgia nám počas pôstnych nedieľ priam „evolučne“ predstavuje, ako sa vyvíjal vzťah medzi Bohom a ľudstvom do príchodu Krista. Prví ľudia zlyhali. Ich potomkovia na tom neboli o nič lepšie. Nepomohla ani potopa. Preto to trpezlivý Boh skúsil odznova, dôkladne a pomaly. Cez jedného muža a jeho rodinu. Boh prehovára k Abramovi. Ten sa momentálne nachádza v Harane v hornej Mezopotámii,
Malo to byť všetko dobré. Prvé čítania pôstnych nedelí veriacich vedú kľúčovými momentami dejín spásy. Tie predstavovali Bože zásahy a prísľuby, ktoré dvíhali ľudstvo a upriamovali ho na budúcnosť. Na toho, ktorý mal prísť. Začíname na začiatku, kde malo všetko byť dobré. Boh stvoril človeka, aby žil. Utvoril ho zo zeme s ktorou mal byť vždy spätý.
Otázky ohľadom dobra, zla, slobody a svedomia kolovali po ľudských mysliach odpradávna. V čase, keď sa vo východnom Stredomorí na vrchol vplyvu dostala grécka kultúra, špekulácie filozofov sa dotýkali a zosmiešňovali myslenie a zvyky všetkých barbarov naokolo. Medzi nich patrili aj židia a ich Tóra. Na to všetko sa snažil reagovať aj jeruzalemský mudrc Ješua Ben Sira. Bol si
Náš úryvok je vyňatý z tretej časti Knihy proroka Izaiáša. Je určený ľudu, ktorý sa snaží obnoviť národ a náboženstvo po návrate z babylonského vyhnanstva. Napriek prísľubom a očakávaniam sa však ľuďom nedarí. A tak zaznievajú výčitky. Oplatí sa ešte uctievať Boha svojich predkov, keď sa zdá, že to má len malo účinku? Tu zaznieva skrze proroka Božia odpoveď.
Blíži sa katastrofa. Všetky snahy o obrodenie stroskotali. Skazené elity si o sebe myslia, že sa nič vážne nedeje. A vidiecka chudoba už ani nerieši, kto sa bude po nich bude voziť. Približne v takej situácii zaznievajú slova proroka Sofoniáša. Účinkovanie tohto Pánovho hovorcu sa umiestňuje niekoľko rokov pred pádom Judského kráľovstva. Bol súčasníkom proroka Jeremiáša. Boh cez
Boli to časy plné strachu. O vojne a smrti. Boli to časy blížiacej sa temnoty. Správy o tom, ako národy strácali celé svoje krajiny kolovali od domu do domu. A tu prísľub svetla. Historicky možno našu pasáž z Izaiáša zaradiť do 30. rokov 8. storočia pred Kristom. Asýrsky kráľ Tiglatpilesar III. bol na svojom ťažení v snahe dobyť Stredozemné pobrežie.
Prorok ukazuje na muža. Na muža, ktorý bol ich praotcom – na toho, kto dozrel z individuality na veriaceho v Boha svojich otcov. Ide o Jakuba. Jakub utekal pred svojím otcom a matkou, aj pred svojím bratom. Na ceste sa mu v sne zjavil Boh, ktorý ho priviedol k sľubu: ak ho bude ochraňovať, stane