Veľkonočná vigília, okrem série starozákonných čítaní, ponúka aj jedno čítanie z Pavlových listov. Tento úryvok je takmer identický s druhým čítaním na 13. nedeľu v Cezročnom období v roku A. Je to perikopa z Listu Rimanom, z jeho 6. kapitoly. Našu biblickú úvahu nad týmto čítaním si môžete prečítať kliknutím na odkaz nižšie: Z Listu Rimanom
Božie víťazstvo pre všetkých Žalm na slávnosť Narodenia Pána je prekvapujúco progresívny. Žalm 98, ktorý nás sprevádza na Narodenie Pána, je zameraný na oslavu Boha na pozadí kráľovských motívov. Metafora kráľa sa v súvislosti s Bohom Izraela vyslovene používa v závere úryvku z tohto žalmu v liturgii. Tá totiž vynecháva posledné tri verše žalmu. Presnejší preklad tohto záveru by
V rímskom obrade sa nám blíži záver liturgického roka . Ten je už takmer sto rokov poňatý ako oslava Kristovej kráľovskej hodnosti. Kresťania už od počiatku v náväznosti na starozákonné prisľúbenia uznávali Ježiša za prisľúbeného panovníka. Je teda kráľom, ktorý logicky musí mať aj svoje kráľovstvo. Na aké kráľovstvo tu však myslíme? Pomôcť nám k tomu môžu
Posledné nedele cirkevného roka nás sprevádzajú čítania z Druhého listu Solúnčanom. Tento tradične Pavlovi pripisovaný spis je koncipovaný štýlom, ktorým formálne vo svojej štruktúre kopíruje a obsahom akoby dopĺňa list, ktorý bol do Solúna poslaný skôr. Aj preto je dnes veľkou časťou odbornej obce považovaný za pseudoepigraf, ktorého vznik sa datuje až do začiatku 2. storočia
Máme pred sebou záverečné nedeľné čítanie z Druhého listu Timotejovi. Nejde v ňom však iba o koniec jednej epištoly ale aj o živo predstaviteľný koniec života jeho autora. Ním je podľa tradície apoštol Pavol, čakajúci v rímskom väzení na definitívne a fatálne vyústenie jeho nezávideniahodnej situácie. Avšak podľa názoru mnohých odborníkov, ktorí pastorálne listy považujú za pseudoepigrafy, sa jedná
Nový Zákon neobsahuje osobitý biblický spis, ktorý by bol v celku koncipovaný v poetickej forme. Také poznáme iba v Starom zákone. Asi najznámejším príkladom je Kniha Žalmov. No patrí sem prakticky celá „Múdroslovná literatúra“ od starobylého Jóba, Prísloví, Veľpiesne a Kazateľa až po helenisticky ovplyvneného Sirachovca a Knihu Múdrosti, ktorá pravdepodobne vznikala až v novozákonnej dobe. Nadôvažok sú v podobnom štýle
Pred tým než sa budúci týždeň prehupneme do Druhého listu Timotejovi, zavŕšime túto nedeľu ten Prvý. V ňom si vypočujeme záverečné povzbudenia a rady, aké dáva lídrovi miestnej kresťanskej komunity apoštolský autor tohto spisu. A teda. Aký by mal byť vodca kresťanského spoločenstva. Predovšetkým sa má vyvarovať pokušeniu finančne sa cez svoju službu finančne obohatiť. Hoci to
Prvý list Timotejovi patrí v zaužívanom kánonickom poradí biblických kníh k prvému spisu novozákonnej skupiny známej ako tzv. „pastorálne listy“. Okrem neho tu patria aj Druhý Timotejovi a list adresovaný Títovi. S ostatnými Pavlovými listami ich spája meno uvedeného autora. Ich osobitosť spočíva v tom, že sú adresované nie komunite, ale konkrétnemu spolupracovníkovi a že sa svoj takmer celý
Koho Boh miluje, toho tresce? Na 21. nedeľu v Cezročnom období počúvame stať znova z Listu Hebrejom (12,5-7.11-13), v ktorej autor rozvíja metaforu Boha ako otca. V predchádzajúcich týždňoch sme z Listu Hebrejom počúvali, ako autor povzbudzoval svojich adresátov k viere a dôvere v Boha tým, že im predstavoval príklad viery biblických postáv a nakoniec aj samotného Ježiša. Dnešný úryvok z tohto listu nadväzuje
Božie prisľúbenia obsahujú viac, než sa na prvý pohľad zdá Druhé čítanie z Listu Hebrejom (11,1-2.8-19) na 19. nedeľu v Cezročnom období vyzdvihuje príklad viery Abraháma. Komunita, na ktorú sa autor listu obracia, zažívala isté sklamania v prežívaní svojej viery. Niektorí jej členovia ochabovali v prvotnej horlivosti a začali opúšťať spoločné zhromaždenia (10,25). Zdá sa, že toto ochabovanie