Posledná nedeľa pred adventom je v latinskej cirkvi slávená ako slávnosť Krista Kráľa. Jej tohtoročná liturgia slova nám ponúka časť z Lukášových pašií. Ide o scénu, ktorú v takej podobe inde v Písme nenájdeme. Skratkovito je môžeme nazvať: Ježiš a kajúci lotor. Text nás vťahuje do momentu, kedy Ježiš už visí na kríži. Nie je však sám. Okolo neho je množstvo

Každoročne v tomto období v bohoslužbe slova počúvame Ježišove takzvané eschatologické reči, teda reči, ktorých témou sú posledné veci trvania tohto sveta (ἔσχατος [eschatos] v gréčtine znamená „posledný“), ako je moment konca sveta, otázka, či tomu budú predchádzať nejaké znamenia a ak áno, tak aké, samotný priebeh konca sveta, posledný súd, a pod. V dnešnom

Aj po týždni ostávame pri liturgickom čítaní evanjelia pri téme modlitby. Opäť je nám ponúknutá forma podobenstva. Ježiš sa nám u Lukáša opätovne prihovára známym modelom. Používa typy osôb, ktoré nakoniec dopadnú opačne ako by prvotný čitateľ čakal. Spomeňme si na milosrdného Samaritána, či dvojicu Lazára s boháčom. Celý text zamyslenia nájdete tu. Z evanjelia

Pravdepodobne nejeden čitateľ či poslucháč evanjelia tejto nedele (Lk 18,1-8) ostane minimálne trochu prekvapený, keď na jeho konci narazí na Ježišovu vetu: „Ale nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?“ (Lk 18,8b). Zdá sa, akoby tu vôbec nepasovala. Ak však rozšírime náš pohľad na kontext tejto state, bude nám to hneď jasnejšie. Dnešná perikopa

Ježiš je na ceste do Jeruzalema. Jeho rozprávania nám v ostatných pasážach akoby dali zabudnúť na túto dynamiku. Teraz sa to opäť obnovuje. No znamená to aj posun vo forme účinkovania. To čo nám bolo minule predkladané v teoretickej rovine sa teraz odráža v praxi. Celý text zamyslenia nájdete tu Z evanjelia podľa Lukáša (17, 11-19)

Už sme si za posledných pár nedieľ zvykli na striedanie adresátov Ježišových slov: raz to boli farizeji, potom učeníci, potom znova farizeji, a znova učeníci, atď. Dnešným úryvkom sa nám toto striedanie zakončuje. V naratívnom svete Evanjelia, bolo podobenstvo O boháčovi a Lazárovi z minulej nedele adresované predovšetkým farizejom. Po tomto podobenstve sa znova adresátmi Ježišových slov stávajú jeho učeníci.

Ježišove podobenstvá v Lukášovom evanjeliu predstavujú obrazne akúsi pokladnicu krásnych drahokamov. Túto nedeľu máme možnosť zahľadieť sa do jasotu ďalšieho z nich. Minulý týždeň sme počuli výzvu na správne zaobchádzanie a vzťah k majetku. Ježiš pritom použil trošku cynický príklad nepoctivého správcu. No neostal len pri tom. Nasledujú verše, ktoré liturgia preskakuje. Obsahujú útok na lásku farizejov k peniazom a s tým

Kvôli slávnosti Sedembolestnej Panny Márie sme minulý týždeň vynechali nedeľné pokračovanie v čítaní Lukášovho evanjelia. Čítala by sa veľmi známa pätnásta kapitola, ktorá obsahuje Ježišove tri podobenstvá: O stratenej ovci, O stratenej drachme a mohli by sme povedať O stratenom synovi, alebo ináč O márnotratnom synovi, či O milosrdnom otcovi. Tieto podobenstvá uvádza evanjelista zo

S veršom 25, ktorý otvára dnešné evanjelium sa v 14. kapitole Lukášovho evanjelia mení scéna. Prechádza sa od stolovania u popredného farizeja späť k putovaniu do Jeruzalema. Ježiš je znova na ceste a sprevádzajú ho veľké zástupy, ktorým potom adresuje reč, ktorú budeme v liturgii počuť takmer celú. V predchádzajúcej scéne boli Ježišovi poslucháči zákonníci a farizeji a ostatní pozvaní hostia

Ježiš sa veľmi rád zúčastňuje na hostinách. Zjavné je to osobitne v Lukášovom evanjeliu. Antický koncept hostiny so sebou spravidla niesol debaty o vážnych, alebo povrchných témach.  A keďže dnešným hosťom je Ježiš, môžeme očakávať naozaj niečo poučné. Celý text zamyslenia nájdete tu Z evanjelia podľa Lukáša (14, 1. 7-14) (1) V