Kvetna AJežišovo pôsobenie v jeho posledných dňoch podľa Matúšovho evanjelia je silne späté s chrámom. V evanjeliu, ktoré otvára liturgiu Kvetnej nedele počujeme, ako zástupy Ježišovi volajú: „Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom,“ (21,9) čo sú slová Žalmu 118, ktorými sa vítali pútnici prichádzajúci do Jeruzalema, a teda najmä do chrámu, na sviatky. Hneď po vstupe do mesta Ježiš prichádza do chrámu, kde z neho vyháňa všetkých v ňom obchodujúcich so slovami: „Napísané je: ,Môj dom sa bude volať domom modlitby’ a vy z neho robíte lotrovský pelech,“ (21,13) a tým, že v ňom uzdravuje slepých a chromých, ktorí kvôli svojmu postihnutiu doň nemali prístup, naznačuje jeho novú éru (21,14).

Na druhý deň Ježiš znova vchádza do chrámu, kde sa odohrávajú jeho dlhé polemiky (od 21,23 až po 23,39!) s rôznymi skupinami židovského náboženského života, od veľkňazov a zákonníkov, herodiánov až po farizejov a saducejov. Je zaujímavé si tu všimnúť, že Ježiš je tu nehybný a všetci tí, ktorí s ním polemizujú o zmysle Zákona k nemu prichádzajú a odchádzajú. Ježiš zakončuje svoje „vystúpenie“ v chráme slovami: „Hľa, váš dom vám ostáva pustý“ (23,38) a vychádza z neho (24,1) a už sa doň viac nevráti. Ježiš začal reč o tomto „dome“, teda chráme, slovami Božieho slova, ktoré ho nazývalo „môj dom“ a končí slovami „váš dom“. Tento „dom“ sa stal lotrovským pelechom a nie miestom, kde sa malo odohrávať stretnutie Boha s človekom, preto už ostáva len „ich domom“, a preto ostáva pustý, bez Božej prítomnosti. Táto scéna o spustnutom chráme v momente, keď Ježiš z neho vychádza pripomína udalosť z Knihy proroka Ezechiela (11,22-23), keď sa Božia sláva prebývajúca v chráme z neho zdvihla, opustila ho a zastala na vrchu východne od mesta, teda na Olivovej hore – presne tak ako to urobil Ježiš: keď vyšiel z chrámu po oznámení jeho pustoty, si sadol na Olivovú horu (24,3). Po tom, čo Božia sláva v Starom zákone opustila chrám, prišlo jeho zničenie Babylončanmi v roku 586/7 pred Kr. Ježiš tiež predpovedá jeho zničenie (24,2), ktoré sa odohrá rukou Rimanov v roku 70 po Kr. Téma zničenia chrámu dá Ježovi príležitosť k rozvinutiu jeho tzv. eschatologickej reči (24,3 – 25,46), ktorej sme sa už ale podrobnejšie venovali (pozri zamyslenie k 1. adventnej nedeli v roku A).

Hneď po tejto reči sa začínajú odvíjať udalosti Ježišovho umučenia, ktoré sú v centre liturgie slova Kvetnej nedele. Téma chrámu tu neprestane rezonovať. Keď je Ježiš zajatý a vypočúvaný pred veľradou, po dlhých strastiach nemožnosti nájsť „schopné“ obvinenie (pozri 26,59-60a) sa nakoniec nájdu dvaja, ktorí prednesú obžalobu: „Tento povedal: ,Môžem zboriť Boží chrám a za tri dni ho postaviť’“ (26,60b). Od tejto obžaloby sa odvíjajú ostatné, ktoré ho privedú na smrť. Rovnakú „obžalobu“ nad ním vynášajú tí, ktorí prechádzajú okolo neho, už ukrižovaného, a ktorí neboli pri jeho vypočúvaní: „Ty, čo zboríš chrám a za tri dni ho znova postavíš, zachráň sám seba!“ (27,40). Ani jeho vyšetrovatelia ani okoloidúci ešte netušili, že to bolo presne to, čo sa malo odohrať. Ježišovou smrťou mal byť „postavený“ Boží chrám. Totiž, v momente Ježišovej smrti (27,50) sa chrámová opona roztrhne (27,51). Táto opona oddeľovala Svätyňu svätých, kde mala prebývať Božia sláva, od ostatných častí chrámu i sveta a do tejto Svätyne, a teda k Božej sláve, k Bohu, mal prístup len veľkňaz raz do roka na Deň zmierenia. S Ježišovou smrťou viac tejto opony niet, lebo chrám je pustý a buduje sa tu skutočný chrám. Jánovo evanjelium vkladá slová o postavení chrámu za tri dni priamo Ježišovi do úst a podá aj ich priame vysvetlenie: „On hovoril o chráme svojho tela,“ (Jn 2,21) a dodáva: „Keď potom vstal z mŕtvych, jeho učeníci si spomenuli, že toto hovoril, a uverili Písmu i slovu, ktoré povedal Ježiš,“ (Jn 2,22).

Mohli by sme snáď hovoriť o téme chrámu aj pri zapečatení Ježišovho hrobu a postavení stráže k nemu? Náboženská moc, reprezentovaná veľkňazmi a farizejmi sa spája s mocou politickou, reprezentovanou Pilátom a rímskou strážou, ktorú on odsúhlasí, aby mali moc nad Ježišovým mŕtvym telom. Tak to presne bolo aj v prípade Jeruzalemského chrámu: chrám mal svoju chrámovú stráž, ovládanú veľkňazmi a z pevnosti Antónia, ktorá susedila s chrámovým nádvorím, a z ktorej bol naň výhľad rímski vojaci zabezpečovali celkový poriadok. Ježiša však „v hrsti“ mať nedokážu. Prázdnym hrobom sa završuje stavba Božieho chrámu. Tým pravým Božím chrámom, v ktorom sa raz navždy stretáva každý človek bez potreby opony s Bohom je Ježiš.

Aj Štefan neskôr pri svojej obhajobe, keď hovorí o chráme, pred tým než ho ukameňujú, povie: „Lenže najvyšší nebýva v domoch zhotovených rukou“ (Sk 7,48). Aj dnes človek nestretáva Boha v budove či na nejakom mieste, ale v osobe Ježiša Krista.

 

pripravil: Matúš Imrich

Z evanjelia podľa Matúša (21,1-11; 26,59-61; 27,38-40a.50-51a.62-66):

Keď sa priblížili k Jeruzalemu a prišli do Betfage pri Olivovej hore, Ježiš poslal dvoch učeníkov a povedal im: „Choďte do dediny, čo je pred vami, a hneď nájdete priviazanú oslicu a s ňou osliatko! Odviažte ich a priveďte ku mne! A keby vám niekto niečo hovoril, povedzte: ‚Pán ich potrebuje.‘ A hneď ich prepustí.“
Toto sa stalo, aby sa splnilo, čo predpovedal prorok: „Povedzte dcére sionskej: Hľa, tvoj Kráľ prichádza k tebe, tichý, sediaci na oslici, na osliatku, mláďati ťažného zvieraťa.“
Učeníci šli a urobili, ako im Ježiš rozkázal. Priviedli oslicu a osliatko, pokládli na ne svoje plášte a on si na ne sadol. Veľké zástupy prestierali na cestu svoje plášte, iní odtínali zo stromov ratolesti a stlali ich na cestu. A zástupy, čo išli pred ním, i tie, čo šli za ním, volali: „Hosanna synovi Dávidovmu! Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom! Hosanna na výsostiach!“
Keď vošiel do Jeruzalema, rozvírilo sa celé mesto; vypytovali sa: „Kto je to?“
A zástupy hovorili: „To je ten prorok, Ježiš z galilejské