V katolíckej tradícii sme sa po Turícach opäť vrátili do liturgické obdobia „Cez rok“. To nás opäť vovádza do svojho vlastného cyklu nedeľných kontinuálnych čítaní epištol. Podľa tohto poriadku sa 10. nedeľou cezročného obdobia v tomto roku dostávame k Druhému listu Korinťanom. A to hneď do jeho 4. kapitoly.
Z Druhého listu Korinťanom (4, 13 – 5, 1)
Bratia, pretože máme toho istého ducha viery, ako je napísané: „Uveril som, a preto som povedal,“ aj my veríme, a preto hovoríme. Veď vieme, že ten, čo vzkriesil Pána Ježiša, s Ježišom vzkriesi aj nás a postaví nás s vami.
A to všetko pre vás, aby hojnosť milosti prostredníctvom mnohých rozmnožila vzdávanie vďaky na Božiu slávu.
Preto neochabujeme; a hoci náš vonkajší človek chradne, náš vnútorný sa zo dňa na deň obnovuje. Veď naše terajšie ľahké súženie prinesie nám nesmierne veľkú váhu večnej slávy, ak nehľadíme na to, čo je viditeľné, ale na to, čo je neviditeľné; lebo viditeľné je do času, ale neviditeľné je naveky.
Veď vieme, že keď sa tento stánok – náš pozemský dom rozpadne, máme od Boha príbytok nie rukou zhotovený, ale večný dom v nebi.