Desiata kapitola Matúšovho evanjelia tvorí v jeho obsahu už v poradí druhý väčší blok rečového materiálu. Prvý sa nachádzal v kapitolách 5-7 a poznáme ho ako „reč na vrchu“. Tento nazývajú mnohý „misijná reč“. Nasleduje po opise vyvolenia dvanástich apoštolov a obsahuje Ježišove poučenia, ako sa majú jeho učeníci zachovať pri hlásaní evanjelia. Verše 26-33 tvoria jej tretiu časť, ktorá nadväzuje na opis budúceho prenasledovania (v. 16-25). Tu Majster napriek istote nevyhnutného súženia dodáva svojim žiakom odvahu a uisťuje ich o svojej starostlivosti.
Úryvok začína jednou z najčastejších biblických výziev „Nebojte sa!“ Nasleduje kontrast toho čo je verejne známe a čo ostáva v skrytosti. Čo sa týka životných skúšok učeníkov, hoci by tieto pred verejnosťou ostali ukryté, v očiach Boha budú zjavné. Na ohlasovateľa dobrej zvesti sa nezabudne, aj keby bol zavretý v najprísnejšom väzení. Opačný postup však treba aplikovať na obsah hlásania. Z tmy, kde sa šepká „do ucha“, treba Božie slovo vyniesť na svetlo a hlásiť ho zo striech. Aj keby bolo prenasledovanie hocako tvrdé, nikdy nemožno ustúpiť od ohlasovania. Žiaden útlak tak nesmie prinútiť Cirkev, aby sa z nej stala uzavretá ezoterická skupinka. Možno si to vyložiť aj tak, že kresťania sa majú angažovať, ako je to len možné, do verejného života za každej situácie.
Nasledujúce povzbudenie využíva dichotómny obraz človeka. Ten ho rozdeľuje na nesmrteľnú dušu (ψυχή) a porušiteľné telo (σῶμα). Výrok nemožno chápať prísne dogmaticky. Jeho účelom je poukázať na to, čo je v živote človeka trváce a vzácne a čo dočasné. Aj keby nám protivník vzal pozemský život, predsa nám nevezme to podstatné. Záverečné verše (32-33) s eschatologickým nádychom hovoria o budúcej odmene, ktorá sa predstavuje v priamej úmere verejného vyznanie Krista človekom na zemi voči Kristovmu vyznaniu človeka pred svojim Otcom. Na nič z toho, čo učeník na zemi v rámci misijnej činnosti (ne)urobí sa nezabudne.
Záveru však ešte predchádzajú dva obrazy, ktoré ukazujú na Boží záujem o učeníka už tu na zemi. Prvý využíva cenu vrabca, najmenšieho vtáka, s ktorým sa obchodovalo. Hoci ten nemá v ľudských očiach takmer žiadnu cenu (dvaja majú cenu haliera – v origináli ἀσσάριον (assarius) 1/16 denára; denár – denná mzda) Bohu neunikne ani jediný jeho pohyb. „Vy ste cennejší ako mnoho vrabcov.“ (v. 32). Druhé prirovnanie hovorí o počte ľudských vlasov. Nikto si bežne nedá tú námahu aby spočítal niekomu vlasy. Navyše ich treba strihať a aj tak z stále vypadávajú. No Boh si tu námahu dá a zaujíma sa o náš život až do takého detailu, akým je pre nás nie až tak dôležitý jeden vlas.
Tieto slová si majú učeníci pripomínať stále a najme v čase prenasledovania. Aj naše súčasné životy však často zaplavujú pocity neistoty a menejcennosti. Ježiš nám však hovorí, že nikdy netreba zúfať, pretože on nad nami stále bdie a vie o nás.
pripravil Lukáš Durkaj
poznámka: Na obrázku je minca v hodnote 1 juhoafrického centu.
Z Evanjelia podľa Matúša (10,26–33):
Ježiš povedal svojim apoštolom: „Nebojte sa ľudí. Lebo nič nie je skryté, čo by sa neodhalilo, a nič utajené, čo by sa neprezvedelo. Čo vám hovorím vo tme, hovorte na svetle, a čo počujete do ucha, rozhlasujte zo striech.
Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo, ale dušu zabiť nemôžu. Skôr sa bojte toho, ktorý môže i dušu i telo zahubiť v pekle.
Nepredávajú sa dva vrabce za halier? A predsa ani jeden z nich nepadne na zem bez vedomia vášho Otca. Vy však máte aj všetky vlasy na hlave spočítané. Nebojte sa teda, vy ste cennejší ako mnoho vrabcov.
Každého, kto mňa vyzná pred ľuďmi, aj ja vyznám pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach. Ale toho, kto mňa zaprie pred ľuďmi, aj ja zapriem pred svojím Otcom, ktorý je na nebesiach.“