V túto nedeľu sa dostávame k najznámejšej časti z Jakubovho listu. Zhrnúť by sa dala do tézy: „Viera bez skutkov je mŕtva.“ V dejinách čítania týchto veršov sa Jakubov praktický pohľad často dával do kontrastu s teológiou milosti a viery apoštola Pavla. Jedným z príkladov je aj postoj reformátora Martina Luthera, ktorý tento spis nazval „slameným listom“ a vo svojom preklade Nového Zákona ho zaradil na záver do dodatku. Skutočne si Jakub a Pavol odporujú? Čo v skutočnosti autor tohto listu svojimi slovami myslel? Poďme sa nad tým zamyslieť. Na úvod však upozorňujem, že sa tu budem zaoberať obsahom liturgickej perikopy, ktorá je pre praktické účely obsahovo limitovaná. Preto odporúčam prečítať si celú druhú polovicu danej biblickej kapitoly (Jak 2,14-26).
Z Jakubovho listu (2,14-18):
Bratia moji, čo osoží, keď niekto hovorí, že má vieru, ale nemá skutky? Môže ho taká viera spasiť?
Ak je brat alebo sestra bez šiat a chýba im každodenná obživa a niekto z vás by im povedal: „Choďte v pokoji! Zohrejte sa a najedzte sa!“, ale nedali by ste im, čo potrebujú pre telo, čo to osoží?!
Tak aj viera: ak nemá skutky, je sama v sebe mŕtva. Ale niekto povie: „Ty máš vieru a ja mám skutky. Ukáž mi svoju vieru bez skutkov a ja ti zo svojich skutkov ukážem vieru.“