Zamyslenie – 29. nedeľa v roku A (Mt 22,15-21)

Daniari a politici celého sveta sa z Ježišových slov dnešného evanjelia zaiste tešia, veď aj Ježiš, zdá sa, prikazuje poctivo platiť dane. Text, bez hlbšieho skúmania, naozaj môže nadobúdať dojem, že Ježiš sa tu venuje eticko-politickým otázkam, či dokonca, takpovediac, otázkam vzťahov Cirkvi a štátu. V dejinách interpretácie bol skutočne používaný aj na takéto účely.

Pristúpme však k textu bližšie, aby sme mohli lepšie vidieť, čo sa v ňom skrýva. Po Ježišovej reči a podobenstvách, ktoré adresoval židovskej elite, dnešným textom ona prechádza do útoku. Evanjelista mám odhaľuje jasný zámer farizejov: podchytiť Ježiša v reči. Potrebujú mať jasný podklad pre Ježišovu diskreditáciu. Ak sa postaví proti plateniu daní, bude to dôvod na to, aby ho nahlásili Rimanom (nabádanie na neplatenie daní bolo po potlačení vzbury Júdu Galilejského v r. 6 po Kr. považované za nabádanie k revolúcii). Ak schváli platenie daní, pokazí si to u bežných ľudí. Takto dobre premyslená pasca je hodná tak dokonalého „podlízavého“ úvodu, akým sa Ježišovi protivníci predstavia. Ten ešte silnejšie podčiarkuje ich nekalý úmysel. Od samého počiatku je teda jasné, o čo tu ide. Je dôležité, že evanjelista nám prezradí, že Ježiš hneď pozná ich zámer; aj Ježiš hneď vie, o čo tu ide – jednoznačne nie o platenie či neplatenie daní. V Markovom evanjeliu, v paralelnej stati si Ježiš hneď pýta denár. U Matúša si od farizejov pýta daňový peniaz. Zdanlivo nepodstatná zmena však napovedá veľa. Ježiš im akoby hovoril: „Ukážte mi peniaz, ktorým už aj tak platíte dane. O čo vám teda ide? Čo je to za otázku?“ Ježiš sa svojou odpoveďou nedá zatiahnuť do politických naťahovačiek. Šikovnou protiotázkou o obraze a nápise posúva celý rozhovor do inej úrovne. Kladie jednoduchú otázku, na ktorú sa dá veľmi jednoducho odpovedať, ale zároveň sa z nej nedá vybadať, kam tým Ježiš mieri (aby sa jeho protivníci nemohli vyhnúť odpovedi, ako v prípade otázky o pôvode krstu Jána Krstiteľa). Odpoveďou sa farizeji odzbroja sami. To, čo je najviac neočakávané v Ježišovom záverečnom vyjadrení, je posun celej problematiky do úrovne otázky o Bohu. Ježiš veľmi dobre vie, že v skutočnosti ich vôbec nezaujíma jeho názor na platenie daní. Preto odpoveďou na to, na čo sa vôbec nepýtajú, im hovorí, na čo sa pýtať mali: „Vy sa tvárite, že vás zaujíma môj názor na to, či máte platiť dane. Ja však s vami nechcem hovoriť o tomto. Dane už platíte tak, či tak; tak ich pokojne plaťte ďalej. Aký však je váš vzťah k Bohu? O tom ja tu s vami celý čas rozprávam.“

Primárnym zameraním textu teda nie je regulácia kresťanského daňového správania, ale vzťah k Bohu a jeho prítomnosť v živote človeka. Na tomto mieste sa nedá nespomenúť interpretácia známa už od čias Tertuliána, ktorá vidí v narážke na obraz a nápis súvislosť so stvorením človeka na Boží obraz z prvých stránok Biblie. Tak ako minca nesie obraz a nápis toho, kto ju dal vyraziť, a preto mu plne prináleží, tak človek, ktorý nesie v sebe Boží obraz, patrí Bohu. Zaiste je to veľmi inšpiratívny pohľad. Ježišove slová však pravdepodobne idú ešte ďalej. Pomôcť si môžeme Žalmom 24: „Pánova je zem i všetko, čo ju napĺňa, okruh zeme aj tí, čo bývajú na ňom.“ Bohu patrí všetko. Dať Bohu čo je Božie tak znamená, pozerať sa na svet a život Božími očami a nechať ním preniknúť všetko.

Aj tieto slová zostávajú dnes aktuálne. V našom postoji k Bohu sa podobáme pýtajúcim sa farizejom, ak aj nám napríklad ide len o to, aby sme presne vedeli, čo už hriech je a čo ešte nie, prípadne kedy presne ide o ľahký a kedy o ťažký hriech. Ježišove slová nám hovoria, že naše otázky sa majú zameriavať iným smerom. Máme sa pýtať na to, ako ešte viac otvoriť cestu Bohu v našom živote tak, aby mohol v ňom preniknúť všetko. Potom budeme ľahko vedieť, či daň platiť treba, alebo nie.

Matúš Imrich

Použitá literatúra:
Luz, U., Matthew 21-28. A Commentary (Hermeneia; Minneapolis 2005).