Začiatok Obdobia cez rok patrí v nedeľnom druhom čítaní Prvému listu Korinťanom. Jeho čítanie pokračuje, po úvode (1,1-3), ktorý sme počuli minulý týždeň a po vďakyvzdávaní (1,4-9), ktoré liturgia vynecháva, dnešným úryvkom (1,10-13.17). Ten je tiež trochu skrátený, keďže verše 14-16 sú v liturgickom čítaní vynechané.
Pavol, po úvodných častiach, prechádza, takpovediac, in medias res a priamo adresuje problém v korintskej cirkvi, ktorý je vlastne kľúčovým problémom celého listu. Mohli by sme tento problém označiť ako skupinkovanie. Zdá sa, že tu nejde ešte o úplné rozdelenie – nejde tu o viac cirkví – práve tomu chce Pavol svojím listom predísť.
Slovo, ktoré na úvod Pavol používa je viac než len zdvorilostnou prosbou, ale zas menej než príkaz. Ide skôr o naliehavú výzvu. Úvodné slovo παρακαλῶ [parakalo] by sme snáď mohli preložiť: „veľmi vás prosím“, či „veľmi vás vyzývam“. Napriek tomu, že Pavol sa takto naliehavo chystá k napomenutiu v tak vážnej a pre zainteresovaných citlivej veci akou je nejednota, robí to s pozoruhodnou jemnosťou. …
Z Prvého listu Korinťanom (1,10-13.17):
(10) Prosím vás, bratia, pre meno nášho Pána Ježiša Krista, všetci hovorte to isté, aby neboli medzi vami roztržky, ale aby ste boli dokonalí v rovnakom zmýšľaní a v rovnakom úsudku. (11) Lebo z domu Chloe mi o vás, bratia moji, oznámili, že sú medzi vami sváry. (12) Myslím na to, že každý z vás hovorí: „Ja som Pavlov,“ „Ja Apollov,“ „Ja zasa Kéfasov,“ „A ja Kristov.“ (13) Je Kristus rozdelený? Vari bol Pavol za vás ukrižovaný? Alebo v Pavlovom mene ste boli pokrstení?
(17) Lebo Kristus ma neposlal krstiť, ale hlásať evanjelium, a nie v múdrosti slova, aby nebol vyprázdnený Kristov kríž.