Zamyslenie – 34. nedeľa v roku A – Krista Kráľa (Mt 25,31-46)

V poslednú nedeľu rímskokatolíckeho liturgického roku sa nám predstavuje posledný úryvok z verejného Ježišovho pôsobenia v Matúšovom evanjeliu. Po podobenstve o poslednom súde (Mt 24,31-46) už začínajú Pašie. Toto podobenstvo je zároveň aj poslednou časťou záverečnej eschatologickej reči (k. 24.25). Obsah podobenstva predstavuje záver dejín farbistými apokalyptickými obrazmi. Apokalyptika sa v literatúre totiž vníma ako samostatný žáner. Jej najznámejším predstaviteľom v Starom Zákone je Kniha proroka Daniela. Veľa z jej obrazov prevzali aj evanjelisti (udalosť premenenia, či dnešný úryvok). Svoje korene má apokalyptika v dobe helenizmu. V tom čase zakúšali židia silné tlaky zo strany vládnucich Seleukovcov (Sýria). Idey jednotného štátu malo pomôcť násilné zjednotenie v kultúrnom a náboženskom ohľade. Dejiny tohto obdobia môžeme nájsť vykreslené v knihách Machabejcov. Apokalyptické spisy, plné fantastických obrazov a tajomna, prenasledovaným ľuďom dodávali odvahu a povzbudzovali ich v nádeji, že ľudská vláda má svoje hranice a že odmena za vernosť neminie ani tých, čo boli počas prenasledovania zabití. Množstvo takýchto spisov patria z pohľadu dnešných kresťanov k tkzv. „starozákonným apokryfom“.  Veľká časť z nich vznikala v rovnakom období ako aj evanjeliá. Preto sa niet čo čudovať, že nimi boli svätopisci (a pravdepodobne aj samotný Ježiš) ovplyvnení. Pomenovanie tento žáner dostal na základe jediného takého spisu v Novom Zákone, Zjavenia (Apokalypsa) sv. Jána.

Rozprávanie o poslednom súde je veľmi pôsobivé a majstrovsky vylíčené. Predstavuje obraz Syna človeka (za ktorým vidíme Krista), ktorý sa ukazuje v polohe kráľa, sudcu a pastiera. Nastáva „zúčtovanie“ na základe veľmi prekvapivých kritérií. Súdení sú šokovaní. Nik nemá stranu (prvú alebo ľavú) dopredu istú. Podobenstvo je na oslovujúce myšlienky veľmi bohaté. Ponúkam vám tu teda dva moje podnety.

Centrom líčenia, je už spomenutý Syn človeka. Ten počas „procesu“ ako keby išiel smerom dole a potom opäť hore. Sledujme pohľad súdených. Najprv hľadia hore na prichádzajúceho Sna človeka. Ten zostupuje „na trón svojej slávy.“ (v. 31) Potom sa akoby menil na pastiera (v. 32), teda je pri „ovciach a capoch“ veľmi blízko. Zrazu začne „oddeľovanie“ na základe skutkov milosrdenstva. Nielenže ich menuje. Sám sa identifikuje s ich prijímateľmi. Pred očami majú súdení zrazu všetkých tých hladných, smädných,  pocestných, nahých, chorých a väzňov, s ktorými sa v živote stretli. Zdvihnú zrak a s prekvapením (mnohí s hrôzou) v nich spoznajú Syna človeka.

Zhrňujúci výrok kráľa o ľuďoch je: „Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.“ (v. 40) Je hodné povšimnutia, že slovami „brat“ a „maličký“ sa v Matúšovom evanjeliu myslia Ježišovi učeníci. Nepriamo tak aj všetci veriaci. Ak by sme sa teda na „najmenších bratov“ pozreli ako na kresťanov, potom nám vyjde, že o odmenu neprídu ani neveriaci. „A kto by dal piť jednému z týchto maličkých čo len za pohár studenej vody ako učeníkovi, veru, hovorím vám: Nepríde o svoju odmenu.“ (Mt 10,42) Súd teda neposudzuje (ako by mnohí azda predpokladali) konfesiu človeka. Aj pohan, ktorý sa zľutuje nad chudákom, nevedomky uctieva Krista a môže byť pripočítaný medzi ovce.

pripravil Lukáš Durkaj

použitá literatúra:
Harrington, D. J., Sacra pagina – Evangelium podle Matouše (Karmelitánske nakladatelství; Kostelní Vydří 2003).
Mrázek, J., Evangelium podle Matouše – Český ekumenický komentář k Novému zákonu 1 (Centrum biblických studii AVČR a UK v Praze; Praha 2011).