Zamyslenie – 4. adventná nedeľa v roku B (Lk 1,26-38)

Predvečer Vianoc  nám ponúka asi najčastejšie používaný biblický text v katolíckej liturgii slova. Je ním Lukášovo rozprávanie o zvestovaní narodenia Ježiša jeho matke Márii. Tento úsek tvorí v Lukášovej dvojkapitole o Ježišovom narodení a detstve paralelu s počiatkami postavy Jána Krstiteľa. Ján je vo svojej rannej fáze existencie umiestnený do pozície Kristovho predchodcu. Jeho narodenie (Lk 1,56-80) predchádza tomu Ježišovmu (Lk 2,1-20). Podobne je to aj s oznámením o jeho narodení (Lk 1,5-25). Puto medzi obidvoma počatiami a narodeniami posilňuje rovnaký posol (archanjel Gabriel), použitie dvoch hymnov, ktoré prednášajú priami adresáti zjavenia (Magnifikát – Mária, Lk 1,46-55; Benediktus –Zachariáš, Lk 1,67-79) a najmä scéna stretnutia sa dvoch matiek (a ich synov) v požehnanom stave v scéne Máriinej návštevy u Alžbety (Lk 1,39-45). Pozorný čitateľ medzi porovnávanými udalosťami samozrejme nájde aj množstvo rozdielov, čím chce Lukáš tiež niečo dôležité povedať. To by však bolo v rámci jedného evanjelia.

Ak sa pozrieme len na samotnú perikopu o zvestovaní, tak jediným novozákonným spisom, kde môžeme porovnanie vykonať, je Evanjelium podľa Matúša. Aj to má dve úvodné kapitoly o Ježišovom narodení a detstve, vrátane scény zvestovania jeho narodenia (Mt 1,18-25). Hlavnými rozdielmi sú, že osloveným nie je Mária, ale jej manžel Jozef, a že sa odohráva vo sne. Hoci je spracovanie tejto udalosti dvoma evanjelistami odlišné, jednotu posolstva môžeme vidieť v ich podobnostiach. Ja na zamyslenie ponúkam tieto:

1. Obidvom udalosť oznamuje anjel. „Zjavil sa mu vo sne Pánov anjel“ (Mt 1,20); „Poslal Boh anjela Gabriela“ (Lk 1,26). O anjelovi Gabrielovi aj o nepomenovanom anjelovi v Jozefovom sne, je povedané, že ich poslal Boh (resp. že ho reprezentujú). Rozprávania takto jasne ukazujú na zdroj posolstva. Pochádza z vôle Boha. To, čo evanjeliá predkladajú, nie je ľudský výmysel. Vstup Božieho Syna do našej reality je priamo takto mienený. O tomto spôsobe nerozhodovali ľudia. Biblická starozákonná tradícia o anjeloch nám navyše napovedá, že slová vychádzajú priamo „z Božích úst“.
2. Strach nie je namieste. „Neboj sa prijať Máriu“ (Mt 1,20); „Neboj sa, Mária“ (Lk 1,30). Okolnosti panenského počatia boli z ľudského hľadiska pre manželský pár Jozefa a Máriu komplikáciou. Jeho zmysel však nie je trest, alebo niečo, čoho by sa mali báť. Ide o záchranu ľudstva. Navyše im týmito slovami Boh vyslovuje svoju prítomnosť i podporu.
3. Pôsobenie Ducha Svätého. „To, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého“ (Mt 1,20); „Duch Svätý zostúpi na teba“ (Lk 1,35). Udalosť, ktorá sa vo zvestovaní objasňuje je nadprirodzená. Okrem súhlasu sa vylučuje akýkoľvek ľudský zásah. Jeho aktérom je Duch Svätý. Boží Syn je naozaj božský, čiže od Boha. A ako sa ukáže neskôr, je Bohom samým. Spása neprichádza ľudskou rukou. Koná sám Boh „oblečený“ do ľudskosti.
4. Meno dieťaťa. „Dáš mu meno Ježiš“ (Mt 1,21; Lk 2,31). Boh si pre dieťa vyberá ľudské meno. Pritom však nespochybňuje autoritu rodiča, ktorý ho takto má pomenovať pred svetom. Zároveň sa tu hovorí o Ježišovej identite. Hoci sa evanjeliá od seba viac-menej odlišujú, hovoria o tej istej konkrétnej osobe.
5. Spätosť s Dávidom. „Jozef, syn Dávidov“ (Mt 1,20); „Pán Boh mu dá trón jeho otca Dávida“ (Lk 1,32). Obidve rozprávania odkazujú na starozákonného izraelského kráľa Dávida. Ježiš je tak priamo (Lukáš), či nepriamo (skrze Jozefovo otcovstvo u Matúša) predstavený ako jeho potomok. S tým sú spojené mesiášske očakávania, ktoré boli sľúbené priamo Dávidovi a izraelitom po ňom. Ježiš je právoplatný kráľ. On je ten pomazaný, ktorý premôže nepriateľov Božieho ľudu. Nie sú nimi však Rimania, ale ich vlastné hriechy.

pripravil: Lukáš Durkaj