Ježiš túto nedeľu hovorí o súde. A v prvom čítaní sa dozvedáme, že súd a trest už v minulosti na neverný Boží ľud raz doľahol. Tragédiu vyhnanstva nám zároveň dáva pocítiť aj Žalm 137, ktorého slová mnohí prvýkrát určite nevedomky zachytávali prostredníctvom hitu hudobnej skupiny Boney M „Rivers of Babylon“.

Skutočne, výstižnejší názov by sa mu asi vymyslieť nedal. Vznikol v čase, keď sa prví exulanti nachádzali už späť v Palestíne. Druhovo sa zaradzuje k preklínacím žalmov, čo málokto vie, keďže jeho posledné tri najdrsnejšie verše sa v liturgickom použití v súčasnosti vynechávajú.

Ž 137

1 Na brehu babylonských riek,
tam sme sedávali a plakali,
keď sme si spomínali na Sion.

2 Na vŕby tejto krajiny
vešali sme svoje citary.

3 Lebo tí, čo nás zajali,
žiadali od nás spevy
a tí, čo nás trápili, žiadali veselosť:
„Zaspievajte nám nejaké piesne sionské!“

4 Akože môžeme spievať pieseň Pánovu
v cudzej krajine?

5 Keby som, Jeruzalem, zabudol na teba,
nech mi odumrie pravica.

6 Nech sa mi prilepí jazyk na podnebie,
keby som nepamätal na teba,
keby som Jeruzalem nepovýšil
za vrchol svojej radosti.

(7 Nezabudni, Pane, synom Edomu
deň Jeruzalema,
keď volali: „Zbúrajte ho, zbúrajte
až po samy základy.“

8 Babylonská dcéra, ty ničiteľka,
blahoslavený, kto ti odplatí zlo,
čo si nám spôsobila;

9 blahoslavený, kto chytí tvoje deti a hodí o skalu.)