V našej veľkonočnej nedeľnej púti naprieč Apokalypsou sme skákali od prvého zjavenia (1, 9-11a. 12-13. 17-19) ku nebeskej liturgii, ktorej centrom je baránok mŕtvy a predsa živý (5, 11-14). Po tom nastáva otváranie zvitku zapečateného siedmimi pečaťami.
My sa v našej liturgii ocitneme v momente medzi otvorením šiestej a siedmej pečate. Kým predchádzajúce lámania pečatí sprevádzali výjavy štyroch jazdcov (6,1-7), zabitých mučeníkov a kataklizmy (6, 9-16) zrazu sa v 7. kapitole ocitáme v akomsi intermezze. Najprv sa vizionárovi zjavuje zástup určený fixným číslom 140 00, ktorý je definovaný ako ľud pochádzajúci z dvanástich kmeňov Izraela (7,1-8). Hneď na to nastupuje obraz zástupu, avšak bez možnosti zistiť jeho počet, pretože ho „nik nemohol spočítať“ (7,9). Ten je navyše definovaný ako taký, ktorý sa skladá z mixu všetkých národov a sociálnych skupín. Interpretačne sa tu odborníci delia na dve skupiny. Jedny obidva skupiny stotožňujú, druhí ich zásadne odlišujú. Kľúčovými argumentami sú tu hlavne delenie medzi židmi a pohanmi a tajomná forma limitácie počtu spasených.
Zo Zjavenia podľa Jána (9. 14b-17):
Ja, Ján, videl som veľký zástup, ktorý nik nemohol spočítať, zo všetkých národov, kmeňov, plemien a jazykov. Stáli pred trónom a pred Baránkom, oblečení do bieleho rúcha, v rukách mali palmy.
A jeden zo starcov mi povedal: „To sú tí, čo prichádzajú z veľkého súženia: oprali si rúcha a zbielili ich v Baránkovej krvi. Preto sú pred Božím trónom a dňom i nocou mu slúžia v jeho chráme. A ten, čo sedí na tróne, bude prebývať nad nimi.
Už nebudú hladovať ani žízniť, nebude na nich dorážať ani slnko, ani iná horúčosť, lebo Baránok, čo je v strede pred trónom, bude ich pásť a privedie ich k prameňom vôd života. A Boh im zotrie z očí každú slzu.“