Všeobecne sa dá povedať, že šaty majú takmer v celej ľudskej spoločnosti dve základné funkcie. Chránia telo človeka pred nepriaznivým prostredím a ľudskú dôstojnosť v oblasti pohlavnosti. Už ony nám logicky poukazujú na vzácnosť odevu pre starovekého biblického človeka. „Hlavné potreby pre život človeka sú: voda, chlieb, dom a (odev), čo zakrýva nahotu.“ (Sir 29, 18) Odev bol úzko prepojený, ba až priam symbolizoval konkrétneho majiteľa šiat, alebo plášťa. V mnohých prípadoch vidíme, ako šaty istej osoby vstupujú do deja rôznych rozprávaní ako predmet na rozpoznanie identity (Jakub a Izák Gn 27, Jozefov plášť Gn 37 a 39), médium nadprirodzenej sily (Eliáš a Elizeus 2 Kr 2, Ježiš a žena trpiaca na krvotok Mt 9, 21; Mk 5, 27-28; Lk 8, 44) alebo ako vyznačenie postavenia či príslušnosti (Jozef Gn 37, oblek kňazov Ex 28, márnotratný syn Lk 15, 22, biely odev Mk 9, 3). V optike skutku milosrdenstva sa zameriam iba na spomenuté základné funkcie.
Hodnota odevu ako fyzickej ochrany tela, sa pre človeka vyznačovala v osobitnom predpise Zákona o braní vecí ako zálohu. V prípade plášťa sa naliehalo, aby bol aj bez zaplatenia dlhu ešte pred „západom slnka“ (Dt 24, 13) vrátený dlžníkovi s tým odôvodnením, že je to „jeho jediná prikrývka na jeho telo. V čom by spal?“ (Ex 22, 27) V prípade vdovy sa odev do zálohy ani zobrať nemohol (porov. Dt 24, 17). Odev sa spomína medzi vecami, ktoré mali byť čo najskôr vrátené v prípade, že ho niekto stratil a druhý by ho našiel (porov. Dt 22, 3). Sám Boh sa takto vo svojom milosrdenstve stavia ako prvý ochranca práva chudobného na odev (porov. Dt 10, 18), ktorú dosvedčuje aj svojmu vyvolenému národu, ktorému sa pri putovaní na púšti „odev nezodral“ (Dt 8, 4) a „obuv nerozpadla starobou“ (Dt 29, 5; porov. Neh 9, 21).
Táto Božia starostlivosť sa v ostaných starozákonných spisoch neskôr odzrkadľovala ako norma pre spravodlivého človeka, ktorý sa páči Bohu. Potvrdzujú to proroci Ezechiel (porov. Ez 18, 7. 16) a Izaiáš. „Ak vidíš nahého, zaodeješ ho a pred svojím telom sa neskrývaš.“ (Iz 58, 7). To bolo aj príkladom udalosti, keď Izraeliti porazili v bitke Júdovcov a zobrali si z nich za korisť množstvo zajatcov. Na napomenutie proroka Odeda „povstali mužovia označení podľa mien, ujali sa zajatcov a všetkých, ktorí z nich boli nahí, zaodiali z koristi. Obliekli ich, obuli ich, nachovali, napojili a pomazali.„ (2 Krn 28, 15) Ako praktický vzor sa neskôr objavuje aj Jób, ktorý sa obhajoval: „Ak núdzneho som bez odevu zazrel ver’ a bez prikrývky videl bedára, či jeho bedrá nepožehnávali ma, vlnou mojich oviec sa nezahrial?“ (Job 31, 19-20). Rovnako dáva životné rady svojmu synovi Tobi: „O svoj chlieb sa podeľ s hladným a o svoj odev s nahým!“ (Tob 4, 16)
Konečne sa k dobrému skutku zaodetia nahého opäť raz vyjadruje aj samotný Ježiš: „Bol som nahý a priodeli ste ma.“ (Mt 25, 36) Ako som ukázal, odkazuje na dobre známu starozákonnú tradíciu.
Druhým hlavným významom zakrytia nahoty je zachovanie dôstojnosti človeka. Tento problém vystupuje už pri rozprávaní o prvých ľuďoch, ktorým vzájomná nahota prvotne neprekážala (porov. Gn 2, 25). Ako okamžitý dôsledok či „trest“ za prestúpenie Božieho zákazu sa opisuje známe otvorenie očí a spoznanie vlastnej skutočnosti nahoty. Adam i jeho žena sa snažili tento stav provizórne vyriešiť pomocou figových listov (porov. Gn 3, 7). To však nestačilo. Dokonalejšie to vykonáva Boh, ktorý hneď po vynesení rozsudku, ktorým bolo vyhnanie z raja, sa sám ako láskavý rodič ujíma svojich detí, keď im „urobil … kožený odev a obliekol ich.“ (Gn 3, 21). Takto Boh ukazuje, že chce človekovi vrátiť jeho postavenie. Súbežne sa z toho stáva akoby nový Boží príkaz o tom, aby si ľudia pomocou obliekania šiat túto pohlavnú integritu navzájom neporušovali. Neskôr sa zásah človeka voči intimite iného brata alebo sestry viackrát nazýva ako „odkrytie nahoty“ (porov. Lv 18, 7n). Opak, čiže napodobňovanie Stvoriteľa, by sa malo stať normou milosrdného správania. Keď cez proroka Ezechiela opisne Boh rozpráva o svojom vzťahu s ľudom, predstavuje sa ako bohatý manžel, ktorý na poli našiel Izrael ako nechcené, odhodené dieťa. Po čase starostlivosti vidí, že jeho chovankyňa je „nahá a holá.
Vzorom v tejto oblasti sú dvaja Noemovi synovia Sem a Jafet. Na rozdiel od svojho brata Chama. Ten, keď našiel svojho nahého opitého otca, išiel im o tom posmešne rozprávať. Oni ale „vzali plášť, obaja si ho položili na ramená, išli chrbtom a zakryli otcovu nahotu. Tvár mali odvrátenú, takže nevideli otcovu nahotu.“ (Gn 9, 23). Noemovu slabosť tak nerozmnožovali, ale snažili sa zmierniť jej dôsledky.
To je aj našou úlohou v dnešnom svete. Mnohí sú nahí, kvôli nedostatku fyzickej ochrany, tepla, alebo kvôli chudobe. Mnohí sú nahí v tom, že stratili svoju dôstojnosť, keď sa vzdali svojej pohlavnej intimity. Sme teda povzbudení, aby sme o nahote iba nerozprávali a nerozširovali ju, ale svojím konaním ju čo najviac zmierňovali. Tak, že svojich blížnych zaodejeme.
Pripravil: Lukáš Durkaj