Viaceré kresťanské tradície si sviatkom 6. augusta pripomínajú udalosť z Ježišovho života, známu ako Premenenie Pána. Jej opis sa nachádza vo všetkých troch synoptických evanjeliách.
Hoci ide o veľmi známe rozprávanie, jej presný význam, historická autenticita a chronológia v rámci textu robí dodnes viacerým odborníkom ťažkosti. K pochopeniu nám môže pomôcť fakt, že „premenenie“ všetky opisy zaraďujú za inú známu scénu. V nej sa Ježiš pýta svojich učeníkov na svoju osobu. Najprv si od nich žiada informáciu o názore ľudí a potom o ich vlastnom. Iniciatívu v druhej odpovedi prevezme apoštol Peter, ktorý vyzná, že Ježiša pokladá za „ Božieho (Lk 9, 20) Mesiáša (Mk 8, 29), Syna živého Boha (Mt 16,16).“ Táto identifikácia sa však už čoskoro ukáže ako nedostatočná a nepochopená. Ježiš ju totiž dopĺňa predpoveďou o svojom budúcom utrpení a smrti. To sa však už Petrovi nepáči, a preto proti tomuto obrazu protestuje. Ježiš ho však „schladí“ tvrdým pokarhaním. Na základe toho sa dá na „premenenie“ pozerať ako na Ježišovu snahu bližšie ukázať a tým aj vysvetliť pravú podstatu toho, kým On je. Z povahy, ako udalosť „premenenia“ prebiehala, sa dá usúdiť, že ňou Ježiš odstránil prvky, ktoré sa týkali očakávania na príchod „ľudského mesiáša“, ktorý vyslobodí Izraelitov spod nadvlády cudzej mocnosti a nastolí definitívny nábožensko-politický „režim“ v krajine a na celom svete.
Ježiš vyviedol „na vysoký vrch do samoty“ Petra, Jakuba a Jána. „Tam sa pred nimi premenil“ (Mt 17, 1-2). Opis tohto mystického zážitku obsahuje obrazy typické pre apokalyptickú literatúru. Vo Svätom Písme je tento literárny žáner zastúpený hlavne knihami Daniel a Zjavenie. Je pritom známe, že apokalyptika svojimi opismi nechce vyjadriť presnú skutočnosť. Posolstvo zakódované do fantastických a nadprirodzených obrazov nám naopak poukazuje na neschopnosť človeka ľudským jazykom do bodky vystihnúť niečo, čo ho presahuje.
O to viac to platí pre evanjeliovú pasáž o premenení. Autor (svedok) si vypomáha obrazmi, ktoré poznal zo Starého zákona. Tvár žiariaca „sťa slnko“ poukazuje na bázeň pred Bohom. Ľudské oči nie sú uschopnené na priame hľadenie do slnka. Podobne musia „sklopiť zrak“ pred premeneným Ježišom aj apoštoli. Odev biely „ako svetlo“ (porov. Mt 17, 2) hovorí nielen o čistote, ale aj o Božej blízkosti. Podľa starozákonného myslenia sa k Bohu nemohlo priblížiť nič nečisté (obeta). Za takého sa spravidla pokladal každý človek. Za dôsledok priameho kontaktu s Bohom sa pokladala smrť.
Ježiš je týmito obrazmi predstavený ako ten, komu sa má preukazovať božská úcta, a ktorý sa nachádza v Božej blízkosti. Oproti starozákonným opisom však badáme aj dva rozdiely. Svedkovia tohto zjavenie nehľadia na kohosi „ako Syna človeka“ (Dan 7, 13). Vedia, že pred nimi stojí ten istý Ježiš, ktorého poznajú. Toto „premenenie“ u nich ďalej nevzbudzuje hrôzu (porov. Dan 7, 28; 10, 7) ale pokoj a radosť vyjadrené zvolaním: „Pane, dobre je nám tu.“ (Mt 17, 4).
Pripravil: Lukáš Durkaj
Z evanjelia podľa Matúša (Mt 17, 1-9)
Ježiš vzal so sebou Petra, Jakuba a jeho brata Jána a vyviedol ich na vysoký vrch do samoty. Tam sa pred nimi premenil: tvár mu zažiarila sťa slnko a odev mu zbelel ako svetlo.
Vtom sa im zjavil Mojžiš a Eliáš a rozprávali sa s ním.
Vtedy Peter povedal Ježišovi: „Pane, dobre je nám tu. Ak chceš, urobím tu tri stánky: jeden tebe, jeden Mojžišovi a jeden Eliášovi.“
Kým ešte hovoril, zahalil ich jasný oblak a z oblaku zaznel hlas: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie; počúvajte ho.“
Keď to učeníci počuli, padli na tvár a veľmi sa báli.
No pristúpil k nim Ježiš, dotkol sa ich a povedal im: „Vstaňte a nebojte sa!“ A keď zdvihli oči, nevideli nikoho, iba Ježiša.
Keď zostupovali z vrchu, Ježiš im prikázal: „Nikomu nehovorte o tomto videní, kým Syn človeka nevstane z mŕtvych.“