Zamyslenie – 4. pôstna nedeľa v roku A (Jn 9,1-41)

Téma svetla/tmy, dňa/noci, slepoty/„videnia“ prepletá celú stať o uzdravení slepého od narodenia v 9. kapitole Jánovho evanjelia. Východiskom posolstva evanjelia je vrodená fyzická slepota jedného človeka. Ježišovi učeníci (v. 2) aj farizeji (v. 34) ju interpretujú ako Boží trest za hriechy, či už hriechy toho človeka alebo jeho rodičov. Ježiš odmieta takýto pohľad na pôvod jeho postihnutia a odhaľuje, že je to preto, aby v ňom boli zjavené Božie skutky (v. 3).

Na záver Ježišovho počiatočného znamenia v Káne Galilejskej evanjelista hovorí, že Ježiš tým zjavil svoju slávu a jeho učeníci uverili v neho (Jn 2,11). V úvode k oživeniu Lazára, Ježiš spája chorobu svojho priateľa tiež so slávou: „Táto choroba nie je na smrť, ale na Božiu slávu, aby ňou bol oslávený Boží Syn“ (Jn 11,4), a s vierou učeníkov, keď im hovorí: „Lazár zomrel. Pre vás sa radujem, že som tam nebol, aby ste uverili“ (11,14b-15a). V zmysle týchto veršov môžeme povedať, že Božie skutky, o ktorých sa hovorí v dnešnom evanjeliu sú zjavením Božej slávy, ktorá sa prejavuje vo viere. Koniec koncov, Ježiš to sám povedal v 6. kapitole takto: „Boží skutok je veriť v toho, ktorého on poslal“ (6,29). Ježiš v dnešnom evanjeliu pokračuje: „Musíme konať skutky, toho, ktorý ma poslal, dokiaľ je deň. Prichádza noc, keď nik nemôže pracovať. Kým som na svete som svetlo sveta“ (vv. 4-5). Privádzať k viere v Ježiša znamená konať skutky, o ktorých Ježiš hovorí a zároveň to znamená zabezpečovať tomuto svetu deň, lebo Ježiš je jeho pravým svetlom. To sa stane ešte viac zjavným v priebehu celej state.

Pri pokračovaní čítania nášho evanjelia je dôležité si uvedomiť, že keď Ježiš urobí blato a pošle toho človeka umyť sa (v. 7), on samozrejme Ježiša nevidel. Vie, že mu to urobil „človek menom Ježiš“ ako to sám hovorí (v. 11), ale nevidel ho. V priebehu celého vyšetrovania môžeme sledovať ako sám prichádza k viere v Ježiša. Nevidel ho, nevie kde je (v. 12), najprv o ňom hovorí ako o človeku (v. 11), neskôr ho nazve prorokom (v. 17). Všetko graduje v jeho konfrontácii s farizejmi, a keď je zoči-voči vystavený ich slepote (vv. 30-32) sám prichádza k skutočnému videniu. Jeho cesta viery vrcholí, keď ho vyhľadá Ježiš. Ježišove slová najlepšie vystihujú pravý zmysel celej epizódy. Keď sa ho totiž uzdravený pýta, kto je to Syn človeka, aby v neho mohol uveriť, Ježiš mu odpovie: „Už si ho videl, a je to ten čo sa rozpráva s tebou.“ Napriek tomu, že ho ten muž teraz vidí prvý krát svojimi fyzickými očami, Ježiš potvrdzuje, že už ho videl – uvidel ho očami viery na základe toho, čo mu Ježiš urobil, keď uveril jeho slovu. Ježiš sa stal jeho svetlom a on mohol konať Božie skutky – uveril v Ježiša. Jeho cesta viery sa završuje, keď hovorí: „Verím, Pane“ (v. 38) a jeho „klaňanie sa“ naznačuje komu je adresované jeho vyznanie.

Na ceste človeka uzdraveného z fyzickej slepoty vidíme zmysel posolstva celého príbehu. Od fyzickej slepoty, prechádza tento človek k videniu viery. Boží skutok, ktorý sa podľa Ježišových úvodných slov mal na tomto človeku zjaviť tak nebolo jeho uzdravenie z fyzickej slepoty, ale to, že uveril v Ježiša ako v toho, ktorý je od Boha (v. 33). Uveriť v Ježiša ako v toho, kto o Bohu prináša pravú zvesť (1,18) znamená vidieť a mať svetlo, a tak môcť kráčať vodne a nepotknúť sa (11,9). Keď človek túto vieru nemá prichádza noc a nemôže konať Božie skutky. Farizeji, ktorí si uzurpovali právo súdiť čo je Boží skutok (vv. 16. 24. 28-29), a tak tvrdili, že vidia (v. 41), na rozdiel od uzdraveného slepého, nerozpoznali odkiaľ Ježiš je. Preto skutočnými slepými zostali oni. Slepý zostáva každý, kto v Ježišovi nerozpozná Božiu tvár.

pripravil: Matúš Imrich