Náš najbližší epištolárny liturgický text priamo nadväzuje na to, čo sme počuli minulý týždeň. V ňom sa Pavol po probléme chariziem presunul na ďalšiu otázku, ktorá trápila cirkevnú komunitu v Korinte. Istá časť veriacich mala problém s kresťanským konceptom telesného zmŕtvychvstania. Pre bežný spôsob vtedajšieho hlavne helénskeho zmýšľania išlo o neprijateľný fakt. Hlavné ideologické prúdy, ktoré formovali vtedajšiu spoločnosť, totiž vyzdvihovali primát duchovnej prirodzenosti, na ktorej jedine záležalo. Dôsledkom toho bolo, že sa do práve formovaného kresťanského zmýšľania niektorých obrátencov z pohanstva začali vkrádať princípy, ktoré nepokladali telesnú zložku ľudského života ako určujúcu.
Z Prvého listu Korinťanom (15, 12. 16-20):
Bratia, ak sa hlása, že Kristus bol vzkriesený z mŕtvych, akože niektorí z vás hovoria, že zmŕtvychvstania niet?
Lebo ak mŕtvi nevstávajú, nevstal ani Kristus. A keď Kristus nevstal, vaša viera je márna a ešte stále ste vo svojich hriechoch. Potom aj tí, čo zosnuli v Kristovi, sú stratení. Ak len v tomto živote máme nádej v Kristovi, sme najúbohejší zo všetkých ľudí.
Ale Kristus vstal z mŕtvych, prvotina zosnulých.