Našou ďalšou zastávkou na pôstnej púti naprieč dejinnými spásy je Sinajská púšť. Počujeme o tom, ako tam Izrael reptá. Nie prvý raz. Ani posledný.
Sleduje národ, ktorý len nedávno prešiel cez radikálnu zmenu svojich okolností. Boh prostredníctvom znamení vyslobodil Židov z egyptského otroctva a pod vedením Mojžiša ich vyviedol na púšť na cestu do zasľúbenej krajiny ich praotcov. Po tom, čo ich celé generácie prežili na jednom mieste uprostred najvyspelejšej civilizácie tých čias, sa utláčaný ľud nachádza uprostred ničoho. Bez útlaku, bez pohoničov, bez prikázaní, bez zabezpečenia, bez orientácie, bez skúsenosti zodpovednosti samých za seba, bez jedla a… vody.
Všetci sú plní zážitkov, keď sa stali svedkami obdivuhodných divov, ktorých spracovanie v kolektívnej pamäti bude trvať niekoľko pokolení. Ešte s Bohom nemajú vzťah. Učiť sa tomu musia v náročných podmienkach reality. Jediný záchytný bod pre nich predstavuje ich pozemský vodca Mojžiš. Ten slabý Mojžiš, ktorý sám o sebe nevie všetko vyriešiť. A preto ľudí opätovne zachvacuje strach zo smrti. Je pravda, že meč ich pánov nad nimi predtým visel neustále, no pokiaľ sa nebúrili, mohli si v postavení otrokov zabezpečiť ako tak stabilnú existenciu. No teraz? Kto sa o nich postará? Strach z neznáma, strach zo slobody roztáča špirálu, ktorá nahromadený hnev národa zameriava na Božieho posla. A tak sa smrti zo strany ľudí bojí už aj Mojžiš.
Stáva sa prvým zo série prorokov, ktorí Božie posolstvo ručia vlastným životom. Ani on nie je ešte úplne zrelý vo viere. No na rozdiel od ľudí má s bohom osobný vzťah. A preto k nemu volá. Boh ho znova pred zrakom verejnosti povyšuje. Starší sú znova svedkami, že Boh dal Mojžišovi moc. Pastierska palica v jeho ruke bola účinnejšia ako faraónovo žezlo. Ňou bil Níl, vďaka ktorému mohol Egypt existovať. Trestal všetkých, čo utláčali vyvolený ľud. Rozdelil ňou more, ktoré neskôr pohltilo celú armádu. A poddáva sa jej aj skala, ktorá vydáva životodarnú vodu.
Smäd je síce uhasený, ale pachuť zostáva. Vzburu za ktorú je hodné sa hanbiť, budú navždy pripomínať nové geografické názvy. Massa a Meríba dodnes v príbehoch a modlitbách pripomína ako blízko majú ľudia spochybňovať to, bez čoho nemá takmer nič zmysel. A to, či sa Boh o nás vôbec zaujíma.
Lukáš Durkaj, PhD.