Ježišov pohreb patrí medzi najsilnejšie momenty, ktoré poukazujú na plné človečenstvo Božieho syna. Ak mu však chceme dnes porozumieť, musíme prekonať časovú i kultúrnu bariéru. istus bol pochovaný pred 2000 rokmi v rámci židovského obradu. Pri čítaní Písma sa navyše môžeme pýtať: Aký význam majú nezrovnalosti medzi synoptickými evanjelistami (Matúš, Marek, Lukáš) a Jánom? Išlo o bežný pohreb, alebo bol už vtedy niečím výnimočný? Čo na to židia vtedy a dnes?
Pozrime sa najprv na to, prečo možno považovať okolnosti Ježišovho pohrebu za nezvyčajné. Ak by totiž všetko prebiehalo podľa zaužívaného poriadku, tak by jeho telo neskončilo v hrobe Jozefa z Arimatey. Hlavnou príčinou toho je, že Ježiš Kristus zomrel po poprave ukrižovaním. Krutý osud odsúdených na takúto smrť zvyčajne pokračoval aj s ich telesnými pozostatkami. Po niekoľkodňovej agónii bývali ukrižovaní vystavení na kríži aj ďalšie dni po smrti. Plnili tak odstrašujúcu funkciu pre všetkých potenciálnych buričov voči rímskej moci. Ich telá, zohavené divou zverou a vtáctvom, boli potom spravidla hodené do hromadného hrobu bez riadneho pohrebu. To sa ale s Ježišom nestalo.
Kristus neobvykle zomrel na kríži už po niekoľkých hodinách. Tejto skutočnosti sa čudoval aj samotný Pilát (porov. Mk 15, 44). Toho o Ježišovo telo požiadal istý Jozef z Arimatey. A práve táto postava zároveň tvorí ďalšiu časť mozaiky nezvyčajných okolností asi najslávnejšieho pohrebu v dejinách. Na rozdiel od Jána Krstiteľa, ktorého pochovanie zabezpečili jeho učeníci, sa Ježiša ujal zámožný človek. Kto vlastne bol Jozef z Arimatey a aké pohnútky ho viedli k takému činu? Evanjelisti Lukáš a Marek ho charakterizujú ako člena tej istej veľrady, ktorá len pred pár chvíľami Ježiša odsúdila na smrť. Ján a Matúš v ňom vidia tajného učeníka. Jeho motívy teda mohli byť rôzne. Marek pri scéne vypočúvania pred veľradou udáva, že Ježiša odsúdila „celá veľrada“ (Mk 14, 55; 15, 1). To by znamenalo, že medzi nich patril aj Jozef a pohreb by bol teda dôsledkom výčitiek jeho svedomia. Toto čiastočne vyvracia Lukáš, ktorý pri Jozefovom predstavení dodáva, že „nesúhlasil s ich rozhodnutím ani činmi“ (Lk 23, 51). Ďalším dôvodom konania tohto zámožného predstaviteľa judaizmu mohla byť jeho zbožnosť. Predpis Zákona, ktorý komentuje aj Pavol (porov. Gal 3, 13), hovorí: „Keď niekto spácha zlo, za ktoré je trest smrti, a keď ho obesia na dreve, jeho mŕtve telo nesmie ostať na dreve, ale ešte v ten deň ho pochovajú, lebo je prekliaty od Boha ten, čo visí na dreve, a ty nesmieš poškvrniť krajinu, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh, do vlastníctva,“ (Dt 21, 22-23). Príkladom v pochovávaní cudzích mŕtvych mu bola iste aj biblická postava Tóbiho. Evanjelium však nespomína, žeby sa postaral aj o ostatných odsúdených lotrov. Navyše sa zdôrazňuje, že žiadať o telo odsúdenca, a to priamo od najvyššieho predstaviteľa miestnej samosprávy, bola riadna trúfalosť. Jozef si Ježiša očividne vybral zámerne. Najpravdepodobnejšie tak teda urobil z úcty ku konkrétnej osobe, ktorú síce „tajne“, ale úprimne nasledoval. Evanjelista Ján (Jn 19, 39) ku Jozefovi navyše pridáva Nikodéma, ktorý si kvôli svojmu postaveniu podobne nemohol dovoliť Ježiša verejne zastávať.
Po overení smrti Pilát teda telo vydal. Tu začal boj s časom. Na základe opisu evanjelistov sa dozvedáme, že deň Ježišovej smrti bol „prípravným dňom“. Majú na mysli deň pred sobotou, alebo sviatkom Paschy, keď sa nesmeli vykonávať žiadne práce. Počas „prípravného dňa“ sa malo pripraviť všetko (napr. jedlo) tak, aby sviatočný odpočinok nebol rušený. Z nášho dnešného pohľadu židovský deň začína už západom slnka v predchádzajúci deň. Písmo hovorí, že v čase Ježišovho pohrebu bol už večer a tak mal Jozef a tí, čo mu pomáhali, nanajvýš niekoľko hodín. Synoptici vyše naznačujú, že sa vykonalo len to najnevyhnutnejšie. To zároveň vysvetľuje príchod žien, ktoré chceli v nedeľu ráno dokončiť, čo sa v piatok nestihlo.
Pri nezvyčajných okolnostiach Ježišovho pohrebu nemôžeme opomenúť „perličku“, ktorú má iba evanjelista Matúš. Ten k pašiovému a veľkonočnému príbehu dodáva epizódu o strážení hrobu. Ježišovi protivníci v zastúpení veľkňazov a farizejov sa „na druhý deň, ktorý bol po Prípravnom dni“ (Mt 27, 62) ponáhľali k Pilátovi s veľmi nezvyčajnou požiadavkou. Mätúci je už krkolomný opis dňa, ktorý buď znamená, že žiadatelia porušili sobotu, alebo že sa dostavili už v priebehu Ježišovho pohrebu. Zatiaľ, čo jeden z ich radov preukazoval mŕtvemu poslednú službu, oni mu na oplátku nechceli dať pokoj ani po smrti. Žiadali od vladára, aby na čas zabezpečil miesto posledného odpočinku „zvodcu“. Podopierali to dôvodným podozrením, že by mohlo dôjsť k poslednému podvodu, ktorý by mal horšie dôsledky, ako celé Ježišovo verejné účinkovanie pred smrťou. Hoci sa im podarilo „rúhača“ fyzicky zlikvidovať, stále ich držali v strachu jeho slová o zmŕtvychvstaní po troch dňoch. Pilátova odpoveď sa dá preložiť dvojako. Buď ich odkázal na vlastné možnosti v rámci chrámovej stráže (Máte stráž.), alebo im ponúkol vlastných vojakov (Tu máte stráž.). V každom prípade, ako vieme, strážcovia nemohli zabrániť nasledujúcim udalostiam. Ich príbeh končí dohodou s veľkňazmi na verzii o ukradnutí tela a o „uchlácholení vladára“. Zjavné pritom ostáva, že záujem o stráženie bol hlavne na strane židovských predstaviteľov. Tieto perikopy mnohí dnes považujú za istú formu apológie voči námietkam zo strany židovstva v čase spísania evanjelia.
Evanjeliové správy však poukazujú aj na druhú stránku mince, a totiž, že Ježiš bol pochovaný „ako je u Židov zvykom“ (Jn 19, 40). Aj tu v rozdielnych detailoch proti sebe stoja synoptici a Ján. Kto z nich má bližšie k pravde? A vôbec, máme Kristov pohreb okrem novozákonný