Caravaggio_-_La_Deposizione_di_CristoJežišov pohreb patrí medzi najsilnejšie momenty, ktoré poukazujú na plné človečenstvo Božieho syna. Ak mu však chceme dnes porozumieť, musíme prekonať časovú i kultúrnu bariéru. istus bol pochovaný pred 2000 rokmi v rámci židovského obradu. Pri čítaní Písma sa navyše môžeme pýtať: Aký význam majú nezrovnalosti medzi synoptickými evanjelistami (Matúš, Marek, Lukáš) a Jánom? Išlo o bežný pohreb, alebo bol už vtedy niečím výnimočný? Čo na to židia vtedy a dnes?

Pozrime sa najprv na to, prečo možno považovať okolnosti Ježišovho pohrebu za nezvyčajné. Ak by totiž všetko prebiehalo podľa zaužívaného poriadku, tak by jeho telo neskončilo v hrobe Jozefa z Arimatey. Hlavnou príčinou toho je, že Ježiš Kristus zomrel po poprave ukrižovaním. Krutý osud odsúdených na takúto smrť zvyčajne pokračoval aj s  ich telesnými pozostatkami. Po niekoľkodňovej agónii bývali ukrižovaní vystavení na kríži aj ďalšie dni po smrti. Plnili tak odstrašujúcu funkciu pre všetkých potenciálnych buričov voči rímskej moci. Ich telá, zohavené divou zverou a vtáctvom, boli potom spravidla hodené do hromadného hrobu bez riadneho pohrebu.  To sa ale s Ježišom nestalo.

Kristus neobvykle zomrel na kríži už po niekoľkých hodinách. Tejto skutočnosti sa čudoval aj samotný Pilát (porov. Mk 15, 44). Toho o Ježišovo telo požiadal istý Jozef z Arimatey. A práve táto postava zároveň tvorí ďalšiu časť mozaiky nezvyčajných okolností asi najslávnejšieho pohrebu v dejinách. Na rozdiel od Jána Krstiteľa, ktorého pochovanie zabezpečili jeho učeníci, sa Ježiša ujal zámožný človek. Kto vlastne bol Jozef z Arimatey a aké pohnútky ho viedli k takému činu? Evanjelisti Lukáš a Marek ho charakterizujú ako člena tej istej veľrady, ktorá len pred pár chvíľami Ježiša odsúdila na smrť. Ján a Matúš v ňom vidia tajného učeníka. Jeho motívy teda mohli byť rôzne. Marek pri scéne vypočúvania pred veľradou udáva, že Ježiša odsúdila „celá veľrada“ (Mk 14, 55; 15, 1). To by znamenalo, že medzi nich patril aj Jozef a pohreb by bol teda dôsledkom výčitiek jeho svedomia. Toto čiastočne vyvracia Lukáš, ktorý pri Jozefovom predstavení dodáva, že „nesúhlasil s ich rozhodnutím ani činmi“ (Lk 23, 51). Ďalším dôvodom konania tohto zámožného predstaviteľa judaizmu mohla byť jeho zbožnosť. Predpis Zákona, ktorý komentuje aj Pavol (porov. Gal 3, 13), hovorí: „Keď niekto spácha zlo, za ktoré je trest smrti, a keď ho obesia na dreve, jeho mŕtve telo nesmie ostať na dreve, ale ešte v ten deň ho pochovajú, lebo je prekliaty od Boha ten, čo visí na dreve, a ty nesmieš poškvrniť krajinu, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh, do vlastníctva,“ (Dt 21, 22-23). Príkladom v pochovávaní cudzích mŕtvych mu bola iste aj biblická postava Tóbiho. Evanjelium však nespomína, žeby sa postaral aj o ostatných odsúdených lotrov. Navyše sa zdôrazňuje, že žiadať o telo odsúdenca, a to priamo od najvyššieho predstaviteľa miestnej samosprávy, bola riadna trúfalosť. Jozef si Ježiša očividne vybral zámerne. Najpravdepodobnejšie tak teda urobil z úcty ku konkrétnej osobe, ktorú síce „tajne“, ale úprimne nasledoval. Evanjelista  Ján (Jn 19, 39) ku Jozefovi navyše pridáva Nikodéma, ktorý si kvôli svojmu postaveniu podobne nemohol dovoliť Ježiša verejne zastávať.

Po overení smrti Pilát teda telo vydal. Tu začal boj s časom. Na základe opisu evanjelistov sa dozvedáme, že deň Ježišovej smrti bol „prípravným dňom“. Majú na mysli  deň pred sobotou, alebo sviatkom Paschy, keď sa nesmeli vykonávať žiadne práce. Počas „prípravného dňa“ sa malo pripraviť všetko (napr. jedlo) tak, aby sviatočný odpočinok nebol rušený. Z nášho dnešného pohľadu židovský deň začína už západom slnka v predchádzajúci deň. Písmo hovorí, že v čase Ježišovho pohrebu bol už večer a tak mal Jozef a tí, čo mu pomáhali, nanajvýš niekoľko hodín. Synoptici vyše naznačujú, že sa vykonalo len to najnevyhnutnejšie. To zároveň vysvetľuje príchod žien, ktoré chceli v nedeľu ráno dokončiť, čo sa v piatok nestihlo.

Pri nezvyčajných okolnostiach Ježišovho pohrebu nemôžeme opomenúť „perličku“, ktorú má iba evanjelista Matúš. Ten k pašiovému a veľkonočnému príbehu dodáva epizódu o strážení hrobu. Ježišovi protivníci v zastúpení veľkňazov a farizejov sa „na druhý deň, ktorý bol po Prípravnom dni“ (Mt 27, 62) ponáhľali k Pilátovi s veľmi nezvyčajnou požiadavkou. Mätúci je už krkolomný opis dňa, ktorý buď znamená, že žiadatelia porušili sobotu, alebo že sa dostavili už v priebehu Ježišovho pohrebu. Zatiaľ, čo jeden z ich radov preukazoval mŕtvemu poslednú službu, oni mu na oplátku nechceli dať pokoj ani po smrti. Žiadali od vladára, aby na čas zabezpečil miesto posledného odpočinku „zvodcu“. Podopierali to dôvodným podozrením, že by mohlo dôjsť k poslednému podvodu, ktorý by mal horšie dôsledky, ako celé Ježišovo verejné účinkovanie pred smrťou. Hoci sa im podarilo „rúhača“ fyzicky zlikvidovať, stále ich držali v strachu jeho slová o zmŕtvychvstaní po troch dňoch. Pilátova odpoveď sa dá preložiť dvojako. Buď ich odkázal na vlastné možnosti v rámci chrámovej stráže (Máte stráž.), alebo im ponúkol vlastných vojakov (Tu máte stráž.). V každom prípade, ako vieme, strážcovia nemohli zabrániť nasledujúcim udalostiam. Ich príbeh končí dohodou s veľkňazmi na verzii o ukradnutí tela a o „uchlácholení vladára“. Zjavné pritom ostáva, že záujem o stráženie bol hlavne na strane židovských predstaviteľov. Tieto perikopy mnohí dnes považujú za istú formu apológie voči námietkam zo strany židovstva v čase spísania evanjelia.

entombmentEvanjeliové správy však poukazujú aj na druhú stránku mince, a totiž, že Ježiš bol pochovaný „ako je u Židov zvykom“ (Jn 19, 40). Aj tu v rozdielnych detailoch proti sebe stoja synoptici a Ján. Kto z nich má bližšie k pravde? A vôbec, máme Kristov pohreb okrem novozákonných a židovských literárnych prameňov hmotne s čím porovnať? Archeologické výskumy obdobia prvých storočí po Kr. sa oddávna stretávali s množstvom prekážok, akými boli poveternostné podmienky, alebo vykrádači, ktoré hroby značne poškodzovali. To, čo sa však doteraz našlo na území Jeruzalema, Jordánska a Sýrie nás skôr uisťuje, že biblický opis je vcelku vierohodný. Telo mŕtveho bývalo po umytí (čo Písmo vynecháva) zabalené a zviazané do plachty. Bol to jeden veľký kus, alebo niekoľko menších na spôsob múmie? Vieme, že Ján spomína osobitnú šatku na hlavu. (Jn 20, 7)  Praktizovali sa obidva spôsoby, pretože princíp bol v podstate ten istý. Rozdiely môžeme skôr badať pri druhu použitej látky. Ten odrážal majetkovú a sociálnu situáciu nebohého a rodiny. Najčastejšie išlo o vlnené a kožené materiály a len zriedkakedy o ľanové plátno. Archeologicky podchytené je aj použitie vonných látok. Ak berieme do úvahy Jánove pašie, že „Ježišovo telo zavinuli do plátna s voňavými olejmi“, tak nie sme mimo reality. Telo zosnulého sa ešte pred zavinutím namazalo pastou z mastí a oleja, v ktorých boli vonné látky rozpustené. Myrha a aloe, ktoré priniesol Nikodém, sa totiž samostatne nachádzajú v stave živice, resp. prášku Na vydanie arómy potrebujú byť buď spálené, alebo rozpustené. Najpravdepodobnejšie tak boli na prípravu Ježišovho tela už prinesené v takto spracovanej forme. Preto nemusíme ani údaj o množstve sto libier (asi 32 kg) považovať za prehnaný. Zmyslom takého posmrtného pomazania bola úcta k osobe a prekrytie zápachu. V žiadnom prípade nešlo o snahu telo zakonzervovať ako to poznáme u Egypťanov. Židia nesúhlasili ani s kremáciou a počítali s prirodzeným rozložením pozostatkov. Tie sa následne pri „druhom pohrebe“ opäť balzamovali, čo môže naznačovať verzia Marka a Lukáša, že Ježiša bolo potrebné pomazať po tom, čo bol už uložený v hrobe.

Opis uloženia do hrobu takisto celkom vierohodne odráža situáciu v Jeruzaleme a jeho okolí. Typ jaskynného hrobu Jozefa z Arimatey bol bežný pre ľudí strednej vrstvy. Chudobnejší sa dávali pochovávať do jamy, najbohatší mali postavené mauzóleá. Okolie Svätého mesta  je dodnes svedkom množstva lokalít s hrobmi, ktoré vytvorila príroda, alebo ľudská ruka do vápencových skál. Hrobky v podobe jaskýň tvorili komplex miestností, v stenách ktorých boli vytesané výklenky s lôžkom, na ktoré sa ukladalo zavinuté telo. Vchod bol následne zatarasený plochým okrúhlym kameňom, ktorý mal zabrániť, aby sa interiér hrobky nestal obeťou vykrádačov a divej zvery. Trochu nejasne nám dnes vyznieva informácia, že v Ježišovom hrobe pred ním nikto neležal. V Kristových časoch sa bežne vykonával už spomínaný tzv. „druhý pohreb“. Konal sa po období zhruba jedného roku. Vtedy príbuzní zosnulého otvorili hrob, pozbierali jeho kosti a uložili ich na osobitné miesto, aby tak vytvorili miesto ďalšiemu zomrelému. Na prelome letopočtov už bolo bežné, že sa kosti ukladali do osobitných kamenných alebo hlinených schránok (osárií). Hrobka takto slúžila pre rodinu aj niekoľko generácii.

Na základe opisov Evanjelií o postupe a použitých materiáloch môžeme teda konštatovať: Kristovi sa dostalo síce uponáhľaného, ale predsa riadneho pohrebu, na spôsob vtedajšej vyššej vrstvy obyvateľstva, do ktorej patril aj Jozef z Arimatey. Archeologický výskum nám zároveň tiež hovorí, že podobný spôsob bol bežný nielen v Jeruzaleme, či Palestíne, ale na celom vtedajšom Blízkom východe.

Spomínali sme už epizódu o strážení hrobu. Ako sa však na otázku „prázdneho hrobu“ pozerá teológia judaizmu dnes? V prvom rade je treba uviesť, že idea zmŕtvychvstania nie je židom vôbec cudzia. Isté náznaky možno nájsť už v starozákonných príbehoch o zmene stavu života (Henoch a Eliáš vzatý Bohom do neba), či rozprávania o prorokoch Eliášovi a Elizeovi, ktorí vzkriesili dieťa vdovy. Takéto schopnosti sa pripisovali aj iným známym učencom. Myšlienka zmŕtvychvstania po vlastnej smrti sa však začala naplno rozvíjať v časoch helenizmu (doba Makabejcov). To malo súvis s prenasledovaním a vierou v to, že Pán vo svojom milosrdenstve nemôže nechať spravodlivých bez odmeny. V Ježišových časoch opačné postoje, ako môžeme vidieť aj v Novom zákone, zastávali skupiny saducejov a farizejov. Prví vzkriesenie tela odmietali, druhí v budúci telesný život dúfali. Ako je známe, judaizmus po zničení chrámu, nasledoval myšlienky farizejov. A tak sa nádej na vzkriesenie tela dodnes objavuje v mnohých židovských a hlavne pohrebných modlitbách. Čas vzkriesenia je pritom úplne na Božej ľubovôli. Čo sa týka Ježišovho prípadu, výstižne sa k tejto otázke vyjadril švajčiarsky katolícky teológ Clemens Thoma: „Pre židovských znalcov Písma nebolo zmŕtvychvstanie dôkazom Ježišovho mesiášstva, pretože pre nich myšlienka zmŕtvychvstania nebola spojená s mesiášskou spásnou nádejou.“

Ježiš Kristus bol pochovaný v tradíciách svojej doby a náboženstva. Kto by sa chcel dozvedieť viac o svete Svätého Písma, tak dávam do pozornosti kurzy C-SBBS. Centrum ponúka kurzy dejín starovekého Izraela, rôznych biblických či klasických jazykov a iné podobné.

Napriek spôsobu svojej smrti sa Ježišovi pri pohrebe dostalo toho, čo si zaslúži každý človek. I keď jeho hrob vyzeral inak ako tie naše, bol to hrob obyčajného človeka. Rozdiel nachádzame skôr v tom, že ten jeho po troch dňoch ostal prázdny.

Lukáš Durkaj

Použitá literatúra:

Dubovský, P. (Ed.), Komentár k novému zákonu – Marek (Dobrá kniha; Trnava 2013)

Harrington, D. J., Sacra pagina – Evangelium podle Matouše (Karmelitánske nakladatelství; Kostelní Vydří 2003).

Moloney, F. J., Sacra pagina – Evangelium podle Jana (Karmelitánske nakladatelství; Kostelní Vydří 2009).