Pri porovnávaní rozprávaní o Ježišovom narodení a detstve, ktoré sa nám zachovali v evanjeliách podľa Matúša a Lukáša, môžeme vidieť mnoho rozdielov. Jedným z najhlavnejších je ich zameranie na postavu Jozefa (Matúš) a Márie (Lukáš). Obidvaja, samozrejme, neodmysliteľne patria do Betlehemskej scenérie. Musíme však uznať, že Jozefova pozícia je viac v útlme. Je to iste preto, že v evanjeliu nič nehovorí, a že sa v ďalších rozprávaniach už viac priamo nevyskytuje. No práve táto tak trochu pozabudnutá postava v sebe skrýva zaujímavý potenciál. Využiť sa dá pritom aj to málo, čo nám Božie slovo ponúka. Ono samo ho predstavuje ako Máriinho manžela, Ježišovho zákonného otca a spravodlivého človeka. Tieto črty osvetlím v poradí, v akom sa s nimi stretávame v Matúšovom rozprávaní.

Ježišov otec: „Jakub mal syna Jozefa, manžela Márie, z ktorej sa narodil Ježiš, nazývaný Kristus.“ (Mt 1,16)

Evanjeliové rozprávania jasne zdôrazňujú, že Jozef nie je Ježišovým biologickým otcom. O tom však vie iba čitateľ. Mienka, že Ježiš je synom tesára Jozefa, bola všeobecne prijímaná aj medzi jeho rodákmi a v najbližšej rodine (Mt 13,55; Lk 3,23; 4,22; Jn 1,45; 6,42). Totižto na základe spoločenského statusu bol Jozef cez svoje manželstvo s Máriou Ježišovým otcom po právnej stránke. Písmo túto skutočnosť neopomína a ani neneguje. Je dôležitá hneď v dvoch rovinách. Prvá je teologická. Evanjelisti Matúš a Lukáš túto právnu situáciu využívajú a ukazujú, že práve takýmto spôsobom sa napĺňajú starozákonné prísľuby. Obidvaja vo svojich spisoch ponúkajú Ježišov rodokmeň. Jeho pôvod vidí Matúš u patriarchu Abraháma (1,1-17), Lukáš už u prvého človeka (3,23-38). Na jeho koncoch sa uvádza Jozef. Vediac, že Jozef Ježiša nesplodil, by na prvý pohľad nemali tieto rodokmene zmysel a mohli by vyznievať aj ako akýsi Boží výsmech. Tak tomu ale nie je. Nazaretský tesár je v skutočnosti predstavený ako nositeľ prísľubu, ktorý sa tiahne stáročiami a generáciami. A ten sa podľa evanjelistov nemusí viazať na telesný pôvod. Jozef sa priznaním ku Ježišovi stáva zástupcom svojich predkov. On sa stal svedkom naplnenia Božích slov daných Dávidovi (2 Sam 7), Abrahámovi (Gn 12), Adamovi (Gn 3,15) a skrze nich vyvolenému národu, ba celému ľudstvu. Jeho otcovstvo sa stalo nástrojom vyjadrenia dôvery ľudí voči svojmu Bohu a prijatím jeho plánu spásy.

Jozefovo otcovstvo má samozrejme aj ľudský rozmer. Z prvých dvoch kapitol dvoch evanjelií by sme ho sotva mohli nazvať Ježišovým nevlastným otcom (otčimom). Kresťanská tradícia, aby sa vyhla zbytočným zmätkom, prisudzuje Jozefovi krásny prívlastok „pestún“. On totiž nepodľahol frustrácii z náročnej rodinnej situácie. Dalo by sa povedať, že v Ježišovi začal ešte hlbšie milovať a počúvať Boha. Malého Ježiša zahrnul právnou i telesnou ochranou. Nezľakol sa ťažkostí a vecí okolo Ježišovej výchovy a bol ich ochotný s Božou pomocou riešiť. Písmo výslovne spomína tieto: cesta a narodenie v Betleheme (Lk 2,1-17), obetovanie v chráme (Lk 2,22-37), útek do Egypta (Mt 2,13-15), návrat do Nazareta (Mt 2,19-23), hľadanie v chráme (Lk 2,41-50). Za nepriamy odkaz môžeme považovať aj to, že sám Ježiš je u Marka (6,3) nazvaný tesárom. U koho sa asi najpravdepodobnejšie tomuto remeslu priučil? Jozef, kým žil, bol Ježišovi podľa svedectva Evanjelií vždy nablízku. Možno teda pochybovať, že Jozef miloval Ježiša ako syna a že ho Ježiš cez svoju poslušnosť (Lk 2,51) považoval za otca?

Spravodlivý človek: „Jozef, jej manžel, bol človek spravodlivý.“ (Mt 1,19)

Matúš charakterizuje Jozefa ako „spravodlivého“. Dnešný čitateľ tento popis preletí ako obyčajný kompliment. Kontext evanjelia si však vyžaduje vysvetliť tento prívlastok hlbšie. Slovo spravodlivý (gr. δίκαιος, odkazujúce na hebr. צַדִּיק) sa v Biblii najčastejšie používa vo význame dodržiavania Zákona. Za spravodlivého človeka sa primárne považoval ten, kto sa riadil podľa Božích príkazov, obsiahnutých najmä v Tóre. Jozef takto veľmi vhodne zapadá do Matúšovho evanjelia. Jedna z hlavných tém prvého evanjelia, napísaného pre židokresťanov, je obsiahnutá v Ježišovom výroku: „Nemyslite si, že som prišiel zrušiť Zákon alebo Prorokov; neprišiel som ich zrušiť, ale naplniť“ (Mt 5,17). Je to prítomné aj v Jozefovom príbehu. Aj v ňom sa zákon napriek komplikovaným situáciám neruší, ale napĺňa. Vidno to hlavne v okolnostiach jeho manželstva s Máriou.

Presný popis uzavretia manželstva sa v Starom zákone nenachádza. Evanjelium a niektoré mladšie zdroje nám však pomáhajú vytvoriť si približný obraz. Prebiehalo v dvoch aktoch. Najprv išlo tzv. zásnuby (zasľúbenie, zasvätenie). Zásnuby sa často uzatvárali (išlo o zmluvu medzi ženíchom a otcom nevesty, kedy ženích vyplatil aj požadovanú sumu) aj niekoľko rokov pred samotnou svadbou. Stávalo sa, že manželské stránky boli v tom čase staré iba 12 rokov. Rozdiel oproti nášmu dnešnému vnímaniu spočíva hlavne v tom, že „zásnuby“ v sebe obnášali takmer všetky povinnosti a práva prislúchajúce manželstvu. No a tie už Tóra obsahuje. Všetky sú zamerané na ochranu tohto zväzku. Už zasnúbený muž bol napríklad ospravedlnený z účasti na vojenskom ťažení, „aby nepadol v boji a neuviedol si ju do domu iný“ (Dt 20,7). Žena sa v prípade smrti snúbenca považovala za vdovu. Status zasnúbenia rovného manželstvu sa prejavoval aj v nepríjemnej situácii, keď snúbenicu prichytili pri nevere. „Ak sa niekto zasnúbi s devou, pannou, a keď ju v meste nájde iný a bude s ňou spať, jedného i druhú privedieš k mestským bránam a budú ukameňovaní; deva preto, že nekričala, keď bola v meste, muž zasa preto, že zneuctil ženu svojho blížneho, a tak odstrániš zlo zo svojho stredu. Ale ak nejaký muž nájde v poli nejakú ženu, ktorá je zasnúbená a násilne sa jej zmocní, a bude s ňou spať, bude len on usmrtený. Dievča nebude trpieť, lebo tomuto dievčaťu sa stalo tak, ako keď sa zlodej postaví proti svojmu bratovi a zabije ho. Ono bolo samo v poli, volalo o pomoc, ale nemal ho kto obrániť“ (Dt 22,23-27). Nie je známe, či sa trest smrti za tento zločin praktizoval aj v Jozefových časoch. Viacerí odborníci tvrdia, že nie. No v zmysle spravodlivosti, ktorej sa Jozef držal, musel mať pred očami práve tento predpis. Ako uvidíme ďalej, jeho poňatie spravodlivosti sa však zhodovalo s milosrdenstvom. Tak ako je to u Nebeského Otca.

Máriin manžel: „Keď sa Jozef prebudil, urobil, ako mu prikázal Pánov anjel a prijal svoju manželku.“ (Mt 1,24)

Ako som už spomenul, zasnúbenie viazalo ku manželským právam. Okrem jedného. Spoločný život v domácnosti a teda aj sexuálny styk. Neskoršie predpisy vzťahujúce sa na územie Judey dovoľovali snúbencovi stráviť jednu noc so snúbenicou pred dokončením manželského rituálu. To malo zabrániť nebezpečenstvu znásilnenia nevesty rímskymi vojakmi. Takáto výnimka bola ale v Galiley nemysliteľná. Samozrejme, ak by sa aj zasnúbení „poponáhľali“, tak sa to nepovažovalo za smilstvo. Ale ani za niečo čestné. Na takéto správanie by sa pozeralo ako na niečo hanebné. Túto hanbu koniec koncov na seba Jozef aj zobral. Pred tým však musel prejsť trýznivým rozhodovaním, ako vyriešiť situáciu svojej tehotnej snúbenice/manželky. Z Matúšovho opisu to vyznieva tak, že o počatí z Ducha Svätého netušil. Takéto zásnuby sa nedali zrušiť. Zákonným postupom v takejto situácii bol rozvod. Aj to svedčí o vážnosti záväzku. Jozef mal pred sebou dve možnosti. Buď Máriu udá a tá bude musieť prejsť cez verejný proces, kde bude vyšetrovaná na základe vyššie spomenutého zákona, alebo ju mohol prepustiť (rozviesť sa s ňou) bez procesu. Tu by si musel nájsť primeraný dôvod a určite by ho čakali aj rôzne komplikácie. Máriu by však uchránil pred verejnou potupou (porov. Mt 1,19).

Ako vieme, do deja zasahuje Boh prostredníctvom svojho anjela. Deje sa tak v Jozefovom sne. Tak sa nám ukazuje aj paralela s jeho starozákonným menovcom, v ktorého živote zohrávali sny dôležitú úlohu. Jozef z Nazareta je takto ešte zreteľnejšie pripočítaný k starozákonným patriarchom. Podobnosť s nimi ďalej potvrdzuje tým, že je bezvýhradne poslušný Božiemu posolstvu. Prijíma svoju manželku (porov. Mt 1,24), čím sa chce povedať, že absolvoval aj druhú časť uzatvárania manželstva. V nej si ženích so svojím svadobným sprievodom prišiel po nevestu do domu jej otca. Tam so svojím tesťom dojednal podmienky manželstva (finančné záležit