Mesto s chrámom je viac než len zhluk budov

Nový cyklus našich zamyslení sa bude týkať nedeľných žalmov. Začíname Žalmom 122.

Napriek tomu, že sme uplynulou nedeľou Krista kráľa zanechali starý liturgický rok a touto Prvou adventnou nedeľou začíname ten nový, dnešný žalm tvorí medzi nimi dokonalé premostenie. Obidve nedele používajú ten istý Žalm 122, dokonca aj s rovnakým responzóriom: „S radosťou pôjdeme do domu Pánovho“. Kým na Nedeľu Krista kráľa v roku C sa používajú len verše 1-2 a 4-5, na Prvú adventnú nedeľu v roku A sa k nim pripájajú aj zvyšné verše tohto žalmu. Na najbližšiu nedeľu teda budeme počuť celý Žalm 122, okrem verša 3: „Jeruzalem je vystavaný ako mesto spojené v jeden celok.“

Tento žalm zároveň veľmi dobre ladí s prvým čítaním tejto nedele z Knihy proroka Izaiáša. Tiež sa v ňom hovorí o Jeruzaleme, o Pánovom dome, teda o chráme, o putovaní k nemu, či o súde, ktorý akoby vychádzal z tohto mesta.

Žalm 122 patrí k pútnickým žalmom, teda k tým, ktoré sa používali pri púťach do chrámu v Jeruzaleme, predovšetkým na dôležité sviatky. Hneď v úvode môžeme vnímať radosť žalmistu z takéhoto putovania: „Zaradoval som sa, keď mi povedali: Pôjdeme do domu Pánovho.“ V tejto krátkej výpovedi môžeme vnímať hneď niekoľko aspektov: Žalmista sa teší na putovanie, ktoré vo vtedajších časoch bolo isto náročným podujatím. Zároveň sa teší na cieľ putovania, na Pánov dom. Taktiež môžeme vyzdvihnúť komunitný aspekt púte: žalmista neputuje sám („pôjdeme“), ale v spoločenstve a v spoločenstve bude aj v Pánovom dome.

O samotnom putovaní sa však v žalme nič nehovorí a v nasledujúcom verši sa už s pútnikom ocitáme v bránach Jeruzalema. Napriek tomu, že cieľ putujúceho je samotný chrám, zdá sa akoby bol ohúrený veľkoleposťou mesta, v ktorom sa chrám nachádza. V liturgii vynechanom verši 3 žasne nad jeho kompaktnosťou a jednotou, s čím môže súvisieť výpoveď v ďalšom verši: „Tam prichádzajú kmene, kmene Pánove.“ Tak ako je kompaktné a jednotné celé mesto, tak sa v ňom, práve pri púťach, zjednocuje celý národ. Kompaktnosť mesta sa tak stáva symbolom pre jednotu celého národa. To naznačujú aj bezprostredné slová, že velebiť meno Pána, alebo, mohli by sme aj preložiť: „vzdávať vďaky menu Pánovmu“, je nielen obyčajom pre celý izraelský národ (ako hovorí náš katolícky preklad), ale je preň priam príkazom (ekumenický preklad).

Žalmista tak žasne nad veľkým významom tohto mesta. Ono poskytuje istotu: Pútnik v otvorenej krajine, kde je vystavený rôznym nebezpečenstvám, sa zrazu po vstúpení do mesta môže cítiť v bezpečí, medzi ostatnými členmi kmeňov svojho národa. Ono je centrom ich náboženského života, lebo práve v ňom je chrám. Ono je zároveň centrom spoločenského života, lebo v ňom je súdny stolec domu Dávida, teda kráľovského domu. Tento najvyšší súd je tiež ďalšou istotou a bezpečím pre členov národa.

Ak si teda uvedomíme, aký význam malo mesto so svojimi inštitúciami, náboženskými i spoločenskými, môžeme lepšie pochopiť druhú časť žalmu, v ktorej sa žalmista modlí za pokoj pre toto mesto a vyzýva aj ostatných, aby tak robili. Pokoj a prosperita tohto mesta prináša pokoj a prosperitu celému národu. Žalmista sa na mesto dokonca obracia priamo v druhej osobe a tak ho personifikuje.

Hebrejské slovo šalom, ktoré najčastejšie prekladáme ako pokoj, sa v tejto záverečnej časti vyskytuje až trikrát. Pritom naše slovo pokoj nevystihuje plne význam tohto dobre známeho hebrejského výrazu. Šalom je viac než len pokoj v zmysle absencie konfliktu či vojny. Ak niekomu prajeme šalom prajeme mu pokoj vonkajší aj vnútorný, prajeme mu, aby sa mu darilo, prajeme mu úspech a prosperitu. To si potrebujeme uvedomiť aj počas našej liturgie, keď si vymieňame znak pokoja.

Keď sme takto prešli celým žalmom a obzeráme sa späť, vidíme, že sme akoby nedosiahli cieľ, na ktorý sme sa so žalmistom v úvode tešili – do chrámu sme nedorazili. Nemusíme to však vnímať ako stratu cieľa či pozornosti žalmistu. Práve naopak, žalmista tým, že velebí mesto, v ktorom sa chrám nachádza, upriamuje pozornosť na jednotu náboženského a spoločenského života. Náboženská prax a náboženský rozmer človeka nie sú oddelené od jeho celospoločenského života a istôt, ktoré potrebuje zakúšať preto, aby mohol prežívať šalom v plnosti jeho významu.

Matúš Imrich
Autor je kňazom Košickej arcidiecézy a členom Centra pre štúdium biblického a blízkovýchodného sveta. Získal licenciát na Pápežskom biblickom inštitúte v Ríme, kde v súčasnosti pokračuje v doktorandskom štúdiu.

Použitá literatúra:
Collins J. J. et al. (ed.), The Jerome Biblical Commentary for the Twenty-First Centrury (London – New York – Oxford – New Delhi – Sydney 2022).
Dubovský P. (ed.), Žalmy 120-150 (Komentáre k Starému zákonu 9; Trnava 2021).

Toto zamyslenie na blogu Denníka Postoj
Zamyslenie k evanjeliu tejto nedele