Zamyslenie – 11. nedeľa v roku B (2 Kor 5,6-10)

Verše 6 a 8 Pavol formuluje veľmi podobne a obsahujú aj veľmi podobnú myšlienku, avšak robí v nich aj istý dôležitý rozdiel. Pozrime sa teda najprv na to spoločné. Už na prvý pohľad si môžeme všimnúť takmer identickú formuláciu na začiatku 6. a 8. verša: „Sme plní dôvery…“ V slovenčine nemáme úplne adekvátny výraz pre grécke slovo, ktoré stojí za týmto naším prekladom. Grécke sloveso θαρρέω [tharreo] totiž znamená niečo viac než len mať dôveru a skôr sa približuje významu „byť si istý“, hoci takýto preklad by bol predsa len prisilný.
Tomuto významu zodpovedá aj nasledujúce vyjadrenie: „…a vieme“. Kresťan má istotu, ktorá však pramení z viery, nie je to teda istota hmatateľná či prameniaca už z nejakej predošlej skúsenosti. Totiž predmetom toho, v čo má kresťan takúto istotu je to, že v terajšom pozemskom živote nemôže dosiahnuť plnosť spoločenstva s Bohom.
Pavol na vyjadrenie tejto myšlienky používa obrazný vyjadrenie „byť doma“, respektíve „byť mimo domova“. Vyjadrenie „sme vzdialení“ by sme totiž mohli preložiť doslovnejšie práve aj ako „byť mimo domova“. Hoci sa môže zdať, že my ľudia sme doma tu na tomto svete, kresťan má istotu prameniacu z viery, že doma je u Pána. Túto myšlienku zdieľajú obidva verše.
Rozdiel medzi nimi je v tom, že kým v 6. verši sa hovorí o istom poznaní: „vieme“, v 8. verši sa hovorí o túžbe: „chceme“. Pavol teda nielen akoby vyučuje svojich adresátov v čo môžu mať dôveru, alebo až istotu, ale zároveň motivuje ich vôľu. Nie je dôležité len vedieť, že na tomto svete nie sme v skutočnosti doma, ale toto poznanie má prirodzene vzbudzovať túžbu po dosiahnutí pravého domova.