Pavol sa v pokračovaní čítania z Listu Rimanom venuje otázke, prečo kresťan nemôže dobrovoľne pokračovať v živote v hriechu. Mohlo by sa totiž zdať, že Pavlova argumentácia z predchádzajúcej kapitoly podporuje život v hriechu. Pavol totiž zakončil jednu časť svojej rozpravy o hriechu tvrdením: „kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila Božia milosť“ (Rim 5,20b). Niekto by z toho mohol vyvodzovať, že rozhojnenie Božej milosti zabezpečí pokračovanie v hriešnom spôsobe života. Pavol takúto námietku predbieha, keď vraví bezprostredne pred slovami, ktoré už tvoria časť nášho úryvku: „Čo teda povieme? Budeme zotrvávať v hriechu, aby sa rozhojnila milosť?“ (Rim 6,1) a odpovedá: „Vonkoncom nie! Veď sme zomreli hriechu! Ako by sme v ňom ešte mohli žiť?“ (Rim 6,2). Pavol vysvetľuje, ako je takéto zmýšľanie pre kresťana vo svojej podstate protirečivé. …
Z Listu Rimanom (6,3-4.8-11):
(3) Alebo neviete, že všetci, čo sme boli pokrstení v Kristovi Ježišovi, v jeho smrť sme boli pokrstení? (4) Krstom sme teda s ním boli pochovaní v smrť, aby sme tak, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych Otcovou slávou, aj my žili novým životom.
(8) Ale ak sme zomreli s Kristom, veríme, že s ním budeme aj žiť. (9) Veď vieme, že Kristus vzkriesený z mŕtvych už neumiera, smrť nad ním už nepanuje. (10) Lebo keď zomrel, zomrel raz navždy hriechu, ale keď žije, žije Bohu. (11) Tak zmýšľajte o sebe aj vy: že ste mŕtvi hriechu a žijete Bohu v Kristovi Ježišovi.