V nedeľných čítaniach obdobia „Cez rok“ nás čaká posledný úryvok z Druhého listu Korinťanom. Pochádza z jeho predposlednej kapitoly, ktorá je súčasťou poslednej ucelenej časti spisu. V kapitole 10 sa totiž Pavol „opäť“ vracia k svojej obrane. Jazyk záverečných štyroch kapitol je však tak nezvyčajne ostrý a expresívny, že túto sekciu mnohí považujú za pôvodne samostatný list. Mohlo by dokonca ísť o niektorý zo „stratených“ listov do Korintu (porov. 2 Kor 7,8), ktorý neskorší redaktori zachovali tak, že ho zakomponovali na záver 2 Kor. V každom prípade pri porovnávaní s predchádzajúcim textom badať v slovách posun. Sú totiž plné detailov z Pavlovho vnútorného života a jeho emócii. O to viac to platí aj o našom liturgickom výbere, ktorý je dodnes zahalený rúškom tajomstva.
Z Druhého listu Korinťanom (12, 7b-10):
Bratia, aby som sa nevyvyšoval, bol mi daný do tela osteň, satanov posol, ktorý ma bije po tvári, aby som sa nevyvyšoval. Preto som tri razy prosil Pána, aby odstúpil odo mňa, ale on mi povedal: „Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti.“
A tak sa budem radšej chváliť svojimi slabosťami, aby vo mne prebývala Kristova sila. Preto mám záľubu v slabostiach, v potupe, v núdzi, v prenasledovaní a v úzkostiach pre Krista; lebo keď som slabý, vtedy som silný.