16. nedeľa v cykle C nám počas liturgie servíruje druhú porciu z Listu Kolosanom. Po minulotýždňovom hymne „o vyvýšenom Mesiášovi“ (1,12-20 + 21-23), ktorý v liste nasleduje hneď po úvode (1,1-11), nadväzujeme hneď na časť, ktorá vzbudzuje mnohé prekvapivé otázky ale aj odpovede. Jej téma by sa dala zhrnúť do nadpisu „O trpiacom apoštolovi“.
Tak ako pri mnohých iných biblických knihách, aj List Kolosanom sa dá členiť na mnoho spôsobov. Rôzne názory odborníkov sa v tomto zmysle týkajú aj našich liturgických veršov. Kým niektorí ich považujú za súčasť „tela“ listu, ktorý nasleduje po úvode, iný tento úryvok spolu s hymnom vyčleňujú ako osobitnú teoreticko-náukovú pasáž, po ktorej nasleduje pareneticko-praktický obsah spisu. A zasa ďalší ju vidia ako súčasť špecifickej a osobitnej vlastnej časti. Ak by sme sa priklonili k tretej možnosti, ku ktorej som sa priklonil už v úvode, tak hovoríme zhruba o sekcii 1,24-2,5. Zameriavajúc sa však iba na to, čo zaznie na liturgii (1,24-28), rozdelím toto svoje skromné zamyslenie a perikopu na tri časti. Pred tým však ešte na okraj pripomínam, že nejde o ľahký text, aj vzhľadom na to, že v originály ho tvorí jedna veta.
Z listu Kolosanom (1, 24-28):
Bratia, teraz sa radujem v utrpeniach pre vás a na vlastnom tele dopĺňam to, čo chýba Kristovmu utrpeniu pre jeho telo, ktorým je Cirkev.
Ja som sa stal jej služobníkom podľa Božieho daru, ktorý som dostal pre vás, aby som naplnil Božie slovo, tajomstvo, ktoré bolo od vekov a pokolení skryté, ale teraz sa zjavilo jeho svätým. Im chcel Boh dať poznať bohatstvo slávy tohoto tajomstva medzi pohanmi, a ním je Kristus vo vás, nádej slávy.
My ho zvestujeme, pričom napomíname každého človeka a učíme každého človeka vo všetkej múdrosti, aby sme každého človeka priviedli k dokonalosti v Kristovi.