Zamyslenie – 19. nedeľa v roku A (Mt 14,22-33)

Situácia príbehu o Ježišovi kráčajúcom po mori je v evanjeliách veľmi zaujímavá. U Lukáša sa vôbec nevyskytuje, ale zato je prítomná u Jána a to na rovnakom mieste ako u Matúša a Marka, t.j. hneď po udalosti rozdelenia chleba piatim tisícom. Stojí za to tiež poznamenať, že krátka podepizóda s po vode kráčajúcim Petrom sa vyskytuje iba u Matúša.

Matúšova verzia Ježišovho kráčania po mori je osobitným spôsobom prepletená motívom modlitby. Na miesto, z ktorého v dnešnej stati učeníci odplávali sa rozprávanie totiž dostalo tak, že Ježiš, po tom, ako sa dopočul o smrti Jána Krstiteľa, túžil odplaviť sa na pusté miesto, aby sa tam modlil (porov. Mt 14,13). To mu však bolo prekazené zástupmi, lebo sa dopočuli kam šiel a pešo ho tam predišli. Ježiš pred nimi nezutekal ani ich neposlal preč, ale „zľutoval sa nad nimi a uzdravoval im chorých“ (Mt 14,14). Na záver ich neplánovaného stretnutia ich zázračne nasýtil piatimi chlebmi a dvoma rybami (porov. Mt 14,15-21). Na pozadí celého príbehu o rozdelení chleba tak môžeme vnímať Ježišovu nenaplnenú túžbu po modlitbe v samote. Keď teda dal prednosť núdzi zástupov pred vlastnou túžbou po modlitbe a nasýtil ich hlad (nie len fyzický), znovu sa vracia k svojej vnútornej túžbe po modlitbe. Vystupuje na vrch sám, ako kedysi Mojžiš, alebo Eliáš, aby sa stretol s Bohom. Tento motív modlitby sa zdá dôležitý, pretože celá scéna kráčania po mori by dobre fungovala aj bez tejto poznámky. Ježišova schopnosť kráčať po rozbúrenom mori je výsledkom jeho modlitby. Od modlitby sa vracia ako ten, kto dokonale odráža Božie vlastnosti. V Starom zákone nachádzame viaceré opisy Boha ako toho, kto kráča po vodách (porov. Job 9,8; Hab 3,15; Ž 77,19; Iz 43,16; 51,9,10). Navyše, v biblickom rozprávaní je to jedine Boh, ktorý môže zachrániť človeka z moci mora (porov. tradíciu o východe z Egypta cez more: Ex 14,10–15,21, alebo Jonášovo vyslobodenie z rozbúreného mora: Jon 1,1-16, či Ž 107,23-32). Moc nad silou mora, ktorá bezmilostne prináša smrť, ak sa do jej rúk človek dostane, má jedine Boh. Kráčať po mori teda znamená mať moc nad prapôvodným chaosom pred stvorením sveta a nad smrťou, ktorých rozbúrené masy vody sú symbolom. Ježiš sa tu po modlitbe, ktorá ho zjednotila s Bohom vracia ako ten, ktorý ho dokonale sprítomňuje – vyslobodzuje z moci mora a to, ako už bolo spomenuté, je v biblickom myslení možné len Božou mocou. Evanjelista teda predstavuje Ježiša tak, ako Starý zákon predstavoval Boha. Povedané Jánovským jazykom: „Ja a Otec sme jedno“ (Jn 10,30). Túto myšlienku umocňuje výraz ἐγώ εἰμι [ego eimi] – „Ja som“ – (Mt 14,27), ktorý sa v gréckych textoch Starého zákona vyskytuje v súvislosti s Božím menom, a ktorý Ježiš v tejto perikope používa, keď ubezpečuje učeníkov o svojej prítomnosti.

Aj v časti o Petrovi môžeme vnímať ako sa v nej odrážajú starozákonné texty. Petrovo volanie o záchranu pripomína slová Žalmu 69,2-3: „Zachráň ma, Bože, lebo voda mi vystúpila až po krk. V bezodnom bahne viaznem a nemám pevnej pôdy pod nohami, dostal som sa do hlbín vôd a zalieva ma príval.” Ježišovo záchranné konanie zas evokuje slová iného žalmu: „Vystri ruku z výsosti; vytrhni ma a vysloboď z prívalov“ (Ž 144,7). Čitateľ je tak stále pozývaný, aby Ježišovo konanie konfrontoval s Božím konaním, ktoré pozná z Písem. Zároveň tu môžeme pozorovať Petrove črty tak, ako sa objavia v udalostiach pri Ježišovom umučení: jeho „silné reči“, zakopnutie pri prvých protivenstvách, ale i Ježišovu záchranu.

Na príbehu s Petrom tiež vidíme, že Ježiš zdieľa svoju Božskú moc aj s takým učeníkom, ktorý bude maloverný. Peter tu reprezentuje učeníka, ktorý je ochotný poslúchnuť na Ježišovo slovo aj v náročných podmienkach, ale, podobne ako zrno zasiate do skalnatej pôdy (porov. Mt 13,5-6.20-21), keď si uvedomí hroziace nebezpečenstvá, stráca dôveru. Dôležitou lekciou celej udalosti je, že Ježiš zachraňuje Petra (a tak aj každého učeníka) napriek jeho neadekvátnej viere a práve tým ho pozýva k viere novej, ešte väčšej. Dôverujúci Peter na vlastnej koži zakúsil, že je možné mať podiel na Božej moci, ktorá sa tu prejavila v najväčšej miere ako moc zachraňujúca aj nedokonalého. Vlastne, len nedokonalý môže byť zachránený. Dnešná stať je preto povzbudením pre každého učeníka, ktorý by sa aj chcel vydať za Ježišovým slovom uprostred rozbúreného mora, ale bojí sa, že by sa predsa len mohol utopiť. Povzbudzuje ho aby vykročil, lebo ak sa predsa len stane, že sa topiť bude, Ježiš je hneď pripravený natiahnuť svoju ruku a zachrániť ho. Tak ho znova a znova pozve k stále väčšej dôvere cez skúsenosť záchrany.

pripravil: Matúš Imrich

Použitá literatúra:
Davies, W. D. – Allison, D. C. Jr., A Critical and Exegetical Commentary on the Gospel According to Saint Matthew. Commentary on Matthew VIII–XVIII (ICC; Edinburgh 1991) II.