Zamyslenie – 19. nedeľa v roku B (Ef 4,30-5,2)

Dnešný text z Listu Efezanom (4,30–5,2) pokračuje v nabádaní veriacich ku konkrétnej forme správania. Pomenúva čo treba robiť a čomu sa treba vyhýbať. Pozrime sa bližšie na úvodné slová dnešného úryvku. Počúvame o výzve nezarmucovať Božieho Ducha. Tu použité sloveso λυπέω [lypeo], zarmútiť je odvodené od podstatného mena λύπη [lype], ktoré označuje predovšetkým bolesť duševnú, ale taktiež aj telesnú. Dá sa teda preložiť ako „žiaľ“, „smútok“, „útlak“, alebo aj „utrpenie“, či „bieda“. Sloveso teda znamená toto niekomu spôsobovať. Na jeho preklad sa teda dá použiť sloveso „zarmucovať“. Zdá sa však, že výraz je o čosi silnejší a hovorí o spôsobovaní bolesti. Člen kresťanskej komunity pri krste prijal Božieho Ducha, ktorý v ňom teraz prebýva a chce ho životom viesť. Keďže Boží Duch prebýva v jednotlivých veriacich, prebýva aj v kresťanskej komunite ako celku. Život, ktorý nie je v súlade s týmto Duchom, spôsobuje tomuto Duchu bolesť. Nejde tu teda o nejakého neživého, abstraktného ducha (ako keď niekedy povieme napr. „duch doby“), ale o Ducha, ktorý je živý a je prítomný medzi ľuďmi a v ľuďoch. Zároveň však tento Duch sa človeka nezmocní tak, že by ho obral o jeho zmýšľanie a rozhodovanie, ako je to známe z prípadov posadnutia zlými duchmi. Je možné tohto Ducha zarmútiť. …