Vianoce sú čarovný čas. Patria sem koledy a najkrajšie náboženské piesne. Atmosfér radosti z vtelenia si priam vyžaduje aj poéziu. No popri ľudovej tvorbe sa v hlbšom a vážnejšom tóne k tomu vyjadrujú aj biblickí básnici.
Asi najznámejším textom, ktorý má svoje stabilné miesto vo vianočnej liturgii a ktorý zároveň robí vrásky tak kazateľom ako aj poslucháčom je prológ Jánovho evanjelia. Svätopisec v ňom využíva mnoho tém prevzatých zo Starého zákona ako aj zo súdobej gréckej filozofie. Osobitne to vidno na jeho práci s termínom Slovo (Logos), pomocou ktorého predstavuje čitateľom vteleného Božieho Syna. Výraz poznali aj pohanskí učenci a vyjadrovali ním univerzálny princíp, ktorým sa riadi celý svet. Evanjelista sa však mohol opierať hlavne o starozákonnú terminológiu, kde Boh práve svojim Slovom tvorí, pretvára a riadi svet. Hebrejská biblia pre koncept logického usporiadania sveta a správneho správania používa aj iný výraz. Božia múdrosť. Výnimočná je v starozákonnom podaní ďalej minimálne v dvoch ohľadoch. Nepatrí iba božstvu, ale možno si ju od Boha vyprosiť. A po druhé: nejde o niečo čisto abstraktné. Múdrosť v Biblii vystupuje ako osoba. Ženského rodu.
Najznámejším miestom, kde sa v hebrejskej Biblii prekvapivo objavuje akási pani „Múdrosť“ (hebr. חָכְמוֹת, chochmot), je kniha Prísloví (kap. 8). Práve týmto textom sa najpravdepodobnejšie inšpiroval židovský pisár Ben Sirach (Sirachov syn), žijúci v Jeruzaleme v 2. stor. pred Kr. Svojim potomkom zanechal dlhý spis plný praktických rád, ktorý nesie jeho meno, a ktorý bol jeho vnukom neskôr preložený do koiné gréčtiny. V celku ho dnes poznáme iba v tomto preklade a ako Božie slovo ho uznávajú iba katolíci a pravoslávni. V židovských a protestantských bibliách ho nenájdete.
Napriek svojmu pragmatickému tónu však v tejto knihe nájdeme aj poéziu. Osobitne ide o dve básne tematicky venované pani „Múdrosti“ (gr. σοφία, sofia). Prvá sa nachádza hneď v úvodnej kapitole a povzbudzuje žiť podľa Božej múdrosti. Druhá sa nachádza približne v strede celého spisu v 24. kapitole a jej časti si latinskí katolíci majú možnosť vypočuť vždy v nedeľu medzi novým rokom a Zjavením Pána.
Liturgický text sa začína opisom toho ako sa múdrosť chváli. Nejde však o niečo egoistické a pyšné. Skôr sa to chápe v spojení verejného prehlásenia. Robí tak uprostred ľudu, ktorý môžeme ľahko identifikovať ako Izrael. Verejné prehlásenie malo v staroveku funkciu reklamy. Ako keby hovorila: „Ja som to pravé a dobré, čo vás môže priviesť k Bohu.“ Preto je potrebné, aby sa o tom dozvedelo čo najviac ľudí. Paralelne sa jej prítomnosť uprostred vyvoleného národa vo v. 2 presúva na pomyselný Boží dvor uprostred jeho nebeských sluhov. Tak ako je prítomná pri Bohu je rovnako umiestnená uprostred veriacich.
Liturgický text potom skáče do v. 12 a do priamej reči múdrosti. Po stvorení celého sveta dostala Múdrosť príkaz, aby sa usídlila uprostred konkrétneho národa. Je ním Izrael. Využíva sa pritom botanický obraz zakorenenia. Autor tak poukazuje, že Židia sú najautentickejším zdrojom zmyslu všetkého.
Ďalej sa predstavuje ako večná záležitosť. Je prvou, ktorá konala bohoslužbu pred Bohom a preto môže naučiť, ako správne vykonávať liturgiu na zemi. Nakoniec vyznáva, že jej zakorenenie v konkrétnom národe sa podarila.
Nečudo, že starovekí kresťanskí autori v týchto textoch hneď rozpoznali Ježiša Krista, ktorý bol od počiatku pri Bohu a dostal príkaz zakoreniť sa vo vyvolenom národe. Kresťanské tajomstvo nám tak ukazuje, že Boží Syn neprišiel len pre jeden národ, ale pre nás všetkých. Je Bohom, ktorý nás prišiel poučiť ako mať šťastný blažený život. A my poučení majú toto poznanie odovzdávať ďalej.
Lukáš Durkaj, Phd.
Z knihy Sirachovho syna (24, 1b-2. 12-16)
Múdrosť sa chváli sama, aj u Boha má česť a uprostred svojho ľudu slávu. V zhromaždení Najvyššieho otvára svoje ústa a vyvyšuje sa pred jeho zástupmi: „Vtedy mi Stvoriteľ vesmíru rozkázal, ten, čo ma stvoril, daroval pokoj môjmu stánku a povedal mi: ‚V Jakubovi prebývaj, v Izraeli maj svoje dedičstvo a medzi mojimi vyvolenými zapusť korene.‘
Od počiatku, pred vekmi som stvorená a budem trvať naveky. Pred ním som vo Svätom stánku konala službu a na Sione som sa usadila. V meste, ktoré on miluje, našla som bývanie, nad Jeruzalemom dal mi právomoc. V slávnom národe som zapustila korene, v podiele môjho Boha – v jeho dedičstve – a v zástupoch svätých sa zdržiavam.“