Prorok ukazuje na muža. Na muža, ktorý bol ich praotcom – na toho, kto dozrel z individuality na veriaceho v Boha svojich otcov. Ide o Jakuba.

Jakub utekal pred svojím otcom a matkou, aj pred svojím bratom. Na ceste sa mu v sne zjavil Boh, ktorý ho priviedol k sľubu: ak ho bude ochraňovať, stane sa jeho výhradným Bohom. Zlomový moment však nastáva pri návrate do rodnej krajiny, keď sa má stretnúť so svojím odcudzeným bratom. Pri potoku Jabok s ním zápasí tajomný muž – ide o stretnutie s Bohom. Boh mu nedáva žiadané odpovede, no dáva mu zranenie a nové meno: „Izrael“.

Rovnakým spôsobom sa Pán v druhej piesni o Pánovom služobníkovi u Deuteroizaiáša obracia na tajomnú postavu. O koho ide? O jednotlivca, proroka, celý izraelský národ – alebo už o Krista?

V každom prípade mu udeľuje neľahkú úlohu. Má zhromaždiť synov Izraela, aby sa vrátili do zasľúbenej zeme a znovu vybudovali národ. Čas proroctva je zjavne zasadený do obdobia, keď už ďalšia generácia, usadená v novej vyhnaneckej krajine, je vyzvaná podniknúť cestu späť do vlasti. Nie je to jednoduché. No tajomný služobník je poverený, aby sa tejto úlohy ujal.

Zhromaždiť všetkých Izraelitov je mimoriadne náročné. Prekážkami sú zaužívané zvyky i prostredie, v ktorom sa ďalšia generácia nachádza. Kam sa pohnúť? Je ešte dôvod obnovovať dedičstvo predkov?

Boh však k tomu vyzýva. Aj napriek prvotnému neúspechu vyviera nový prameň povzbudenia. Učeník a sluha v jednej osobe sa má podujať vykonať túto neľahkú úlohu. Má sa stať znamením záchrany – v prvotnom význame obnovy krajiny predkov. Podobne ako patriarcha Jakub má prijať poznačenie na vlastnom živote a stať sa pravým Izraelitom.

Aj Izrael v čase Deuteroizaiáša, z ktorého čítame, sa nachádza ďaleko od zasľúbenej zeme. Je rozptýlený po Mezopotámii, z ktorej bol kedysi povolaný Jakub. V novej situácii oslobodenia a obnovy národa je povolaný stať sa symbolom nádeje. No nielen to – má byť svetlom až do končín zeme.

Dostáva úlohu byť referenčným bodom pravdy: pravdy o jednom pravom Bohu, ktorý povoláva ľudí za svojich služobníkov. O Bohu, ktorý v plnosti času sám zostúpi na zem – v tej najmenej pravdepodobnej podobe a polohe: v osobe sluhu.

Lukáš Durkaj, Phd.

Pán mi povedal: „Ty si môj služobník, Izrael, na tebe ukážem svoju slávu.“
A teraz hovorí Pán, ten, čo si ma utváral za služobníka už v matkinom lone, aby som priviedol k nemu Jakuba a Izraela okolo neho zhromaždil; tak som bol poctený v očiach Pána a môj Boh sa mi stal silou.
Povedal: „To je málo, že si môj služobník, aby si obnovil Jakubove kmene a naspäť priviedol zvyšok Izraela. Urobím ťa svetlom národov, aby moja spása siahala až do končín zeme.“ (Iz 49, 3. 5-6)