Čitateľ všetkých štyroch evanjelií si v postupnom rozprávaní o Ježišovom verejnom pôsobení všíma narastajúce napätie medzi Ježišom a jeho odporcami. Tí sú reprezentovaní hlavne rôznymi skupinami vtedajšieho judaizmu. Rozpor vrcholí hlavne v posledných kapitolách pred pašiami, kde prerastá až do nenávisti a násilia. Vidno to aj na podobenstve o kráľovskej svadobnej hostine (Mt 22, 1-14), ktoré Ježiš predniesol v čase po vstupe do Jeruzalema.
Jednou z hlavných tém podobenstva je odmietnutie pozvania a pohŕdanie tým, kto pozýva. Matúšova verzia ponúka dve takéto skupiny ľudí. Prvou sú pôvodne pozvaní hostia. Keďže v podobenstve ide o svadbu kráľovho syna (v. 2), môžeme predpokladať, že nimi boli vysoko postavení hodnostári, boháči, či iní dôležití ľudia v kráľovstve. Oni však prvé pozvanie odmietli a na druhé reagovali výhovorkami, či dokonca agresiou. Tým vlastne vyjadrili, že kráľovičom, a teda aj jeho otcom, pohŕdajú. Urobili to v istote, že si to môžu dovoliť, a že sa im za to nič nestane. Opak bol však pravdou. Trest prišiel okamžite. „Kráľ sa rozhneval, poslal svoje vojská, vrahov zahubil a ich mesto podpálil.“ (v. 7). V kontexte evanjelia v týchto pozvaných svätopisec vidí židov, ktorí odmietli Božieho (Otcovho) Syna, spoliehajúc sa na vlastnú zbožnosť a vlastnú interpretáciu starozákonných prisľúbení. Takisto v (nám dnes neprimeranom) treste možno nájsť odkaz na spustošenie Jeruzalema Rimanmi roku 70 po Kr. Aplikácia pre dnešnú dobu by sa mohla vzťahovať na „tradičných“ kresťanov, ktorí sa tak spoliehajú na svoje (papierové) postavenie pred Bohom, že si ním koniec koncov dovolia pohŕdať a robiť si niektoré veci po svojom.
Druhý moment odmietnutia reprezentuje istý človek (nachádza sa iba u Matúša) z následnej várky pozvaných. Kráľ sa po potrestaní pôvodne zamýšľaných hostí rozhodne hostinu nezrušiť, ale pozvať na ňu iných. Tých kráľovskí sluhovia nachádzajú na rázcestiach (v. 9). Vo vnútri podobenstva sa nimi myslia neurodzení poddaní. Neprebieha žiadna selekcia „a svadobná sieň sa naplnila hosťami“ pozostávajúci zo „zlých aj dobrých“ (v. 10). Nie je úplne jasné, koho nimi evanjelista myslel, ale mnohí predpokladajú, že ide o kresťanov z pohanstva. No ale aj medzi nimi kráľ nachádza „človeka, ktorý nebol oblečený do svadobného odevu“ (v. 11). Dnešný čitateľ by sa snažil takého človeka ospravedlniť. Snáď nemal čas a prostriedky si takýto odev zaobstarať. Podobenstvo to však predkladá ako hosťov úmysel. Je známe, že pri niektorých príležitostiach v čase spísania evanjelia bolo praxou, že hostiteľ pozvaným takýto odev dal. Postoj oného človeka tak opäť vyjadruje pohŕdanie svadbou a hostiteľom, tým že nerešpektoval jeho pravidlá. Trestom je „vyhadzov“ von do tmy, kde bude plač a škrípanie zubami (v. 13.) Varovanie osudu tohto človeka je učené tým, ktorí sa aj po obrátení odmietnu podriadiť. Odmietajú „si obliecť“ to, čo od nich Boh vyžaduje. Nevhodné oblečenie symbolizuje pohŕdanie ostanými, deklarovanie vlastnej vôle a odmietanie požiadavky zmeniť svoj život.
Obe časti podobenstva boli varovaním pre prvých čitateľov, ale zostávajú výkričníkom aj pre našu dobu. Hovoria o tom, že hoci pozvanie prichádza nezaslúžene a zadarmo pre všetkých, rozhodnutie preň musí vyjsť z našej strany. Máme možnosť ho v každom momente nášho života prijať, alebo odmietnuť.
Pripravil: Lukáš Durkaj
Z Evanjelia podľa Matúša (22,1-14):
Ježiš znova hovoril veľkňazom a starším ľudu v podobenstvách: „Nebeské kráľovstvo sa podobá kráľovi, ktorý vystrojil svadbu svojmu synovi. Poslal svojich sluhov, aby zavolali pozvaných na svadbu. Ale oni nechceli ísť.
Znova poslal iných sluhov s odkazom: ‚Povedzte pozvaným: Hostinu som už prichystal, voly a kŕmny dobytok sú pozabíjané a všetko je pripravené; poďte na svadbu!‘ Ale oni na to nedbali a odišli: jeden na svoje pole, iný za svojím obchodom. Ostatní jeho sluhov pochytali, potupili a zabili.
Kráľ sa rozhneval, poslal svoje vojská, vrahov zahubil a ich mesto podpálil.
Potom povedal svojim sluhom: ‚Svadba je pripravená, ale pozvaní jej neboli hodni. Choďte preto na rázcestia a všetkých, čo nájdete, zavolajte na svadbu.‘ Sluhovia vyšli na cesty a zhromaždili všetkých, ktorých našli, zlých aj dobrých; a svadobná sieň sa naplnila hosťami.
Keď kráľ vošiel pozrieť si hostí, zbadal tam človeka, ktorý nebol oblečený do svadobného odevu. Povedal mu: ‚Priateľu, ako si sem mohol vojsť bez svadobného odevu?‘ On onemel.
Tu kráľ povedal sluhom: ‚Zviažte mu nohy i ruky a vyhoďte ho von do tmy; tam bude plač a škrípanie zubami.‘
Lebo mnoho je povolaných, ale málo vyvolených.“