V nedeľnom druhom čítaní počúvame slová zo samého úvodu Prvého listu Solúnčanom, ktorý je najstarším spisom Nového zákona, hoci v evanjeliách sa môžu odrážať ešte staršie kresťanské tradície. Napísaný bol pravdepodobne z Korintu v roku 49 alebo 50 po Kr. Tento list má svoje zvláštnosti. Hneď prvou je, že hoci ho pripisujeme Pavlovi a Pavol ho aj s najväčšou pravdepodobnosťou nadiktoval, ide tu skôr o list všetkých troch misionárov, ktorí sú vymenovaní v úvode listu: Pavol, Silván a Timotej. Môžeme si všimnúť, že celý úryvok je formulovaný v prvej osobe množného čísla, čo nie je nevyhnutné chápať ako plurál, ktorým by Pavol mal na mysli len sám seba, ale ako plurál, ktorý skutočne zahŕňa troch spomínaných odosielateľov. Vidíme tu teda akýsi misionársky tím, ktorý spoločne cestuje a ohlasuje evanjelium a stará sa o nedávno založené cirkevné obce. Pavol je jeho súčasťou, ale nie jediným protagonistom. List je zároveň odpoveďou na Timotejovu dobrú správu o tamojšej cirkevnej obci po tom, čo ju osobne navštívil.
List je čiastočne tiež formulovaný spôsobom zvyčajným pre vtedajšiu dobu, ktorý je o čosi odlišný od toho nášho dnes. Zatiaľ čo dnes odosielateľa uvádzame na záver, v antike sa odosielateľ predstavuje hneď v úvode a pozdravuje adresátov. Čitateľ od začiatku vie, kto komu píše. Avšak je zriedkavé, aby bolo uvádzaných viacero odosielateľov, alebo aby odosielateľ uvádzal svojich spoločníkov. Pavol tak robí v mnohých svojich listoch.
Z Prvého listu Solúnčanom (1,1-5a):
(1) Pavol, Silván a Timotej solúnskej cirkvi v Bohu Otcovi a v Pánu Ježišovi Kristovi: Milosť vám a pokoj. (2) Ustavične vzdávame vďaky Bohu za vás všetkých, keď si na vás spomíname vo svojich modlitbách. Bez prestania (3) myslíme pred Bohom a naším Otcom na dielo vašej viery, úsilie lásky a vytrvalosť nádeje v nášho Pána Ježiša Krista. (4) Vieme, bratia, Bohom milovaní, o vašom vyvolení, (5) lebo naše evanjelium neprišlo k vám iba v slovách, ale aj v moci a v Duchu Svätom a v celej plnosti.