Zamyslenie – 3. adventná nedeľa v roku B (1 Sol 5,16-24)

Súčasťou záverečných povzbudení v Prvom liste Solúnčanom je výzva k radosti. Nielen však to. Táto výzva je súčasťou triády: „ustavične sa radujte, bez prestania sa modlite, pri všetkom vzdávajte vďaky“ (16-18a). To, že tieto výzvy patria neoddeliteľne k sebe môžeme vnímať aj skrze to, že vo všetkých troch sa zdôrazňuje istá celistvosť: „ustavične, bez prestania, vo všetkom“. Jadrom triády je teda radosť, modlitba a vzdávanie vďaky a to vždy a za každých okolností. Dôležitosť takéhoto postoja kresťana a celého kresťanského spoločenstva je zdôraznená tým, že Pavol a jeho spoločníci zdôrazňujú: „to je Božia vôľa v Kristovi Ježišovi pre vás“ (v. 18b). Keďže vidíme, že spomenutá triáda je myslená ako jeden celok, čo je podčiarknuté podobnosťou vo formulácii jej jednotlivých častí, ono potvrdenie o Božej vôli platí nielen pre vzdávanie vďaky, ale pre celú triádu.

Tento postoj, ku ktorému autori listu svojich adresátov vyzývajú, je postoj, ktorý je vlastný aj im samotným. V úvode listu totiž píšu: „Ustavične vzdávame vďaky Bohu za vás všetkých, keď si na vás spomíname vo svojich modlitbách,“ (1,2) a hneď na to: „A vy ste napodobňovali nás i Pána, keď ste vo veľkom súžení s radosťou Ducha Svätého prijímali slovo“ (1,6). O čosi ďalej v tom istom liste píšu v podobnom duchu: „Ale akú vďaku môžeme vzdať Bohu za vás, za všetku tú radosť, ktorú z vás máme pred svojím Bohom? Vo dne v noci sa vrúcne modlíme, aby sme mohli uzrieť vašu tvár a doplniť to, čo ešte chýba vašej viere“ (3,9-10). Takýto postoj charakterizuje Pavla aj v jeho ďalších listoch. Napríklad Filipanom píše: „Vzdávam vďaky svojmu Bohu zakaždým, keď si na vás spomeniem; vždy, v každej svojej modlitbe, keď s radosťou prosím za vás všetkých“ (1,3-4).