Už mnohí sa pokúsili zaradom vyrozprávať udalosti, ktoré sa u nás stali, ako nám ich odovzdali tí, čo ich od začiatku sami videli a boli služobníkmi slova. Preto som sa aj ja rozhodol, že ti to, vznešený Teofil, po dôkladnom preskúmaní všetkého od počiatku verne rad-radom opíšem, aby si poznal spoľahlivosť učenia, do ktorého ťa zasvätili.
Ježiš sa v sile Ducha vrátil do Galiley a chýr o ňom sa rozniesol po celom kraji. Učil v ich synagógach a všetci ho oslavovali.
Prišiel aj do Nazareta, kde vyrástol. Podľa svojho zvyku vošiel v sobotu do synagógy a vstal, aby čítal. Podali mu knihu proroka Izaiáša. Keď knihu rozvinul, našiel miesto, kde bolo napísané: „Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným. Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok.“
Potom knihu zvinul, vrátil ju sluhovi a sadol si. Oči všetkých v synagóge sa upreli na neho. A on im začal hovoriť: „Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli.“
(Lk 1,1-4; 4,14-21)
Touto nedeľou skutočne vstupujeme do cyklu čítaní z Lukášovho evanjelia počas nedelí v tomto liturgickom roku C, ktorý je navyše Svätým rokom milosrdenstva. Mohlo by sa zdať, že začíname naozaj od začiatku, veď tá dnešná stať sa otvára známym prológom, kedy Lukáš vysvetľuje svojmu adresátovi motív a najmä cieľ pre písanie svojho evanjelia. Je to tak, avšak hneď po tomto prológu, úryvok, ktorý je vybraný pre dnešnú liturgiu preskočí viac ako tri kapitoly a prenesie nás na začiatok Ježišovho účinkovania, do mesta, v ktorom vyrástol. Napriek tejto „diere“ však môžeme vidieť, ako sa v oboch týchto častiach dobre odráža jeden zo skutkov duchovného milosrdenstva: Nevedomých vyučovať.
Začnime teda od Teofila, ktorému Lukáš evanjelium adresuje. Veľa debát už prebehlo o tom, či ide o skutočnú osobu alebo len o osobu symbolickú, keďže meno Teofil (Θεόφιλος/Theófilos) by sme mohli preložiť ako „Boží priateľ“, a tak by v sebe Teofil zahŕňal všetkých Božích priateľov všetkých čias. Toto meno sa bežne používalo už od 3. stor. pred Kr. a sú dobré dôvody predpokladať, že išlo o reálnu osobu. Možno Teofil bol sponzorom pre napísanie tohto spisu. Lukáš písal súborné dielo v dvoch zväzkoch – evanjelium a Skutky apoštolov a aj vo vtedajšej dobe na uskutočnenie takéhoto počinu bol potrebný čas i peniaze.
Avšak postava Teofila môže v sebe obsahovať aj mnohých ďalších. Môžeme to vypozorovať z toho ako Lukáš označuje svoj zámer. Píše Teofilovi, aby poznal spoľahlivosť učenia, do ktorého ho zasvätili (1,4). Teofil teda už čosi vie, nie je to ktosi, kto by o Kristovi vôbec nepočul. To naše „zasvätili“ prekladá grécke slovo κατηχέω (katechéo), ktoré znamená „odovzdávať informácie ústne“. Neskôr sa toto slovo v Cirkvi začne používať ako špeciálny termín pre pred- a po-krstné vyučovanie – katechéza.
Tomuto Teofilovi, ktorý teda už čosi vie, Lukáš píše, aby Teofil poznal – ἐπιγινώσκω (epiginósko). Toto slovo v sebe zároveň nesie význam „chápať, rozumieť“. Nejde tu teda len o to, aby Teofil prijal nejakú informáciu, ale aby tomu dobre rozumel. Tá istá následnosť je vyjadrená aj v úvode Listu Kolosanom 1,6: „Ono k vám prišlo (slovo pravdy evanjelia) a ako na celom svete prináša ovocie a rastie, tak aj u vás od toho dňa, keď ste počuli a spoznali Božiu milosť v pravde.“ Aj Kolosania o tejto pravde najprv len počuli a následne ju museli spoznať/porozumieť jej.
Navyše Teofil má poznať/chápať spoľahlivosť – ἀσφάλεια (asfáleia) – toho učenia. Toto slovo pochádza zo slovesa σφάλλω (sfállo), ktoré znamená „spôsobiť, aby sa niekto potkol, spadol“. Alfa na začiatku slova mu dáva opačný význam. Teda ἀσφάλεια je čosi, čo zaručuje, že jeden nezakopne, nepadne, teda vyjadruje pevnosť, stálosť, pevný základ, spoľahlivosť, pravdivosť. (Odtiaľ pochádza aj naše dnešné slovo asfalt)
Uvedomiť si tento Lukášov zámer je veľmi dôležité. Jeho cieľom nie je, aby Teofil do detailov poznal chronológiu udalostí a ich presné historické detaily. To čo Lukáš píše skomponoval tak, aby Teofil dobre rozumel v čom je tá pevnosť, stálosť, spoľahlivosť posolstva, ktoré už z časti pozná. Totižto to „rad-radom“ (καθεξῆς/kathexes) vyjadruje tiež myšlienku usporiadať jednotlivé časti podľa zmyslu celku tak, aby ten bol zrozumiteľný. Teda cieľ nie je historiografická presnosť, ale zmysluplný celok. Lukáš teda píše, aby vyučoval ešte nevedomého Teofila, ktorý v sebe zahŕňa všetkých jemu podobných. Vovádzať druhého, nech je na akomkoľvek stupni svojej viery, do porozumenia evanjelia, takým spôsobom, že ono bude pre neho spoľahlivým, pevným slovom, je prejavom milosrdenstva.
Podobnú tému vyučovania si môžeme veľmi ľahko všimnúť aj v druhej časti dnešného evanjeliového čítania. Ježiš začína svoje verejné účinkovanie. Vracia sa z púšte, chodí po celej Galilei a učí v synagógach. Teda tiež učí najprv tých, ktorí už čosi o Bohu počuli. Rovnako je tomu v Nazaretskej synagóge. Berie do rúk zvitok a slová, ktoré prečíta z Knihy proroka Izaiáša sú prvé Ježišove slová v Lukášovom evanjeliu, ktoré povie na verejnosti. Tieto slová prítomní v synagóge nepočuli prvý krát. Naopak, Kniha proroka Izaiáša bola v tom čase veľmi obľúbenou a rozšírenou. Ježiš ich tu vovádza do plného porozumenia toho, čo počuli. S Ježišovým ohlasovaním sa začína prejavovať naplnenie Božieho milosrdenstva.
Pripravil: Matúš Imrich
Použité zdroje:
Danker, F. W., A Greek-English lexicon of the New Testament and other early Christian Literature (Chicago 2000).
Nolland, J., Word Biblical Commentary: Luke 1:1-9:20 (WBC 35A; Dallas 2002).
Panczová, H., Grécko-slovenský slovník od Homéra po kresťanských autorov (Bratislava 2012).