Zjavenia zmŕtvychvstalého Ježiša nám v Evanjeliách podľa Lukáša a Jána prinášajú dvojznačné posolstvo. Na jednej strane nás chcú uistiť, že ide o tú istú osobu, s ktorou strávili apoštoli niekoľko rokov predtým a ktorú videli umrieť na kríži. Ježiš im ukazuje rany na tele, dovoľuje sa im ho dotknúť (porov. Jn 20,19-22) a požíva s nimi pokrmy (porov. Lk 24, 41-43; Jn 21, 9-13). Tým zároveň ukazuje, že jeho vzkriesenie bolo skutočne telesné. Druhá strana mince nám však hovorí, že Ježiš má teraz už iné, nadprirodzené kvality. Objavuje sa a mizne tam a vtedy, kedy chce (porov. Jn 20, 19). No najčastejším spoločným znakom veľkonočných stretnutí s ním je, že sa dáva svojim blízkym spoznať, až vtedy, keď to chce on. To sa deje s Máriou Magdalénou pri hrobe (Jn 20, 14-16), s učeníkmi pri Tiberiadskom mori (Jn 21, 4-7) a aj v príbehu o emauzských učeníkoch (Lk 24, 13-35).
Rozprávanie má iba Lukáš a je reflektované aj v záverečnej redakcii u Marka (Mk 16, 12). Dvaja z Ježišových učeníkov sa vydávajú na cestu „do dediny zvanej Emauzy“. Tá sa po tom, čo sa k nim pridá Ježiš, stáva aj cestou k pochopeniu veľkonočných udalostí. Sám Vzkriesený, ktorého pre „zastreté oči“ nespoznávajú, iniciuje rozhovor. Debatu má vo svojej réžii. Vedome vedie učeníkov cez úvodnú otázku „O čom sa to cestou zhovárate?“ ku záverečnému prvému výkladu Starého zákona v kristologickom svetle. Jeho snahou je otvoriť učeníkom oči srdca. Nie však okamžite ale postupne. V rozprávaní možno badať tri momenty tohto postupného pochopenia.
Najprv sa Ježiš dotýka ich srdca v podobe cudzinca, ktorý hermeneuticky vysvetľuje Písmo. Učeníci nad slovami rozmýšľajú a minimálne ich pokladajú za zaujímavú teóriu. Azda aj to vzbudzuje v ich vnútri k tomuto neznámemu „znalcovi písma“ náklonnosť, ktorá im nedá len tak ho nechať kráčať ďalej v noci osamote. Priateľsky ho pozývajú na večeru. Tak je to často aj s obrátením. Aj kresťanská viera v Ježiša v mnohých prípadoch začína príťažlivosťou k učeniu hlásateľa evanjelia, či samého Krista. Hlavnú rolu tu väčšinou zohráva ponúknutý zmysel života.
Druhým momentom na „ceste k spoznaniu“ je chvíľa, kedy cudzinec berie pri večeri chlieb, dobrorečí, láme ho a dáva svojim „spolupútnikom“. Reakcia príde podľa opisu v priebehu niekoľkých sekúnd. Myšlienkový proces učeníkov bol asi takýto: „Niečo mi to pripomína. Takto som už niekoho videl robiť. Takto to zvykol robiť iba jeden človek …“ Blik! „Vtom sa im otvorili oči a spoznali ho. Ale on im zmizol.“ (Lk 24, 31) Ostali pred nimi len rozlomené kúsky chleba. Spoznanie Ježišovej identity nastalo skrze udalosť, ktorú si prepojili so spomienkou na Ježišove skutky. Videli ho, ako takto zázračne nasýtil hladné zástupy a pravdepodobne boli účastní aj na poslednej večeri. Obidva momenty predstavovali Ježišov akt lásky voči tým, čo boli okolo neho. Aj na základe použitých slov je veľmi pravdepodobné, že evanjelista poukazuje na eucharistickú hostinu (v nej už akoby náčrt štruktúry: bohoslužba slova a obety) a spoločenstvo. Eucharistia sa už od počiatkov brala za jasný znak jednoty pokrstených a prítomnosti Ježiša medzi nimi. Ďalším krokom k spoznaniu Ježiša a jeho tajomstva je prijatie jeho lásky a životný príklad ostatných veriacich. Viera je totiž bytostne prepojená so vzťahom lásky. Aj Písmo nemožno správne pochopiť bez viery.
Posledná fáza procesu, ktorý viedol samotný Majster, sa dá vyjadriť vo zvolaní učeníkov: „Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval nám Písma?“ (v. 32 ) Až teraz začali Mojžiša a prorokov chápať správne. Najprv to bola iba zaujímavá teória pocestného. Potom spoznali Ježiša cez jeho lásku, ktorá sa dáva za mnohých. Až toto prepojenie dávalo zmysel tomu, že „Mesiáš mal toto všetko vytrpieť, a tak vojsť do svojej slávy.“ (v. 26) Takéto poznanie burcuje ku skutkom. „A ešte v tú hodinu vstali a vrátili sa do Jeruzalema.“ (v. 33)
Tento spôsob čítania Písma a spoznávania jeho posolstva si neskôr zobrala aj celá Cirkev. Teológ Ratzinger píše: „Spočiatku bola Ježišova smrť na kríži len iracionálnym faktom, ktorý spochybnil celé Ježišovo verejné pôsobenie i celú jeho osobnosť. […] To, čo je opísané ako dlhý rozhovor Ježiša s dvoma učeníkmi, korešponduje s procesom hľadania a dozrievania v rodiacej sa Cirkvi. Jeho učeníci sa museli naučiť čítať Starý zákon novým spôsobom. Pôvodne nezrozumiteľné fakty viedli k novému porozumeniu Písma.“
Pripravil Lukáš Durkaj
Použitá literatúra:
Ratzinger, J – Benedikt XVI.., Ježiš Nazaretský. 2. diel. Od vstupu do Jeruzalema po zmŕtvychvstanie (Dobrá kniha; Trnava 2011).
Z evanjelia podľa Lukáša (24, 13-35)
V ten deň išli dvaja z Ježišových učeníkov do dediny zvanej Emauzy, ktorá bola od Jeruzalema vzdialená šesťdesiat stadií, a zhovárali sa o všetkom, čo sa prihodilo. Ako sa tak zhovárali a spoločne uvažovali, priblížil sa k nim sám Ježiš a išiel s nimi. Ich oči boli zastreté, aby ho nepoznali. I spýtal sa ich: „O čom sa to cestou zhovárate?“
Zastavili sa zronení a jeden z nich, menom Kleopas, mu povedal: „Ty si vari jediný cudzinec v Jeruzaleme, ktorý nevie, čo sa tam stalo v týchto dňoch?“
On im povedal: „A čo?“
Oni mu vraveli: „No s Ježišom Nazaretským, ktorý bol prorokom, mocným v čine i v reči pred Bohom aj pred všetkým ľudom; ako ho veľkňazi a naši poprední muži dali odsúdiť na smrť a ukrižovali. A my sme dúfali, že on vykúpi Izrael. Ale dnes je už tretí deň, ako sa to všetko stalo. Niektoré ženy z našich nás aj naľakali. Pred svitaním boli pri hrobe, a keď nenašli jeho telo, prišli a tvrdili, že sa im zjavili anjeli a hovorili, že on žije. Niektorí z našich odišli k hrobu a zistili, že je to tak, ako vraveli ženy, ale jeho nevideli.“
On im povedal: „Vy nechápaví a ťarbaví srdcom uveriť všetko, čo hovorili proroci! Či nemal Mesiáš toto všetko vytrpieť, a tak vojsť do svojej slávy?“ A počnúc od Mojžiša a všetkých Prorokov, vykladal im, čo sa naňho v celom Písme vzťahovalo.
Tak sa priblížili k dedine, do ktorej šli, a on sa tváril, že ide ďalej. Ale oni naň naliehali: „Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už schýlil!“
Vošiel teda a zostal s nimi. A keď sedel s nimi pri stole, vzal chlieb a dobrorečil, lámal ho a podával im ho. Vtom sa im otvorili oči a spoznali ho. Ale on im zmizol. Tu si povedali: „Či nám nehorelo srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval nám Písma?“
A ešte v tú hodinu vstali a vrátili sa do Jeruzalema. Tam našli zhromaždených Jedenástich a iných s nimi a tí im povedali: „Pán naozaj vstal z mŕtvych a zjavil sa Šimonovi.“ Aj oni porozprávali, čo sa im stalo cestou a ako ho spoznali pri lámaní chleba.