Úvod dnešného čítania hneď vzbudzuje otázku. Autor totiž píše: „Toto vám píšem, aby ste nehrešili.“ Čo je to však to „toto“? Lepšie tomu môžeme rozumieť, ak trochu rozšírime svoj pohľad v liste. Prvé tri vety tvoria súčasť celku, ktorý začína už 5. veršom z predchádzajúcej kapitoly. Jadro tohto celku tvoria tri vyjadrenia formulované spôsobom: „Ak hovoríme… Ale ak…“ V prvej časti vyjadrenia sa predstavuje isté nesprávne tvrdenie, ktoré autor v druhej časti uvádza na správnu mieru. Začína sa obrazom kontrastu svetla a tmy, ktorý je známym obrazom už z Jánovho evanjelia, v ktorého línii pokračuje aj tento list. Je možné, že autor reaguje na skupinu, ktorá nesprávne interpretovala slová Jánovho evanjelia, keď tvrdili, že vo svetle je automaticky ten, kto uverí v Ježiša ako od Otca poslaného Božieho Syna. Keďže takýto veriaci je už vo svetle, nemôže byť obvinený zo žiadneho hriechu. Autor takéto názory koriguje a hovorí, že len čistá viera nestačí. Ak veriaci nežije podľa Ježišovho vzoru a nepreukazuje lásku ostatným členom spoločenstva, ešte stále je v tme. Aj veriaci v Ježiša ešte stále môže upadnúť do hriechu. Cesta von z hriechu nespočíva v jeho popieraní, v zmysle, že kto už v Ježiša verí, nemôže byť obvinený z hriechu, ale v jeho pokornom vyznaní s vedomým, že účinok Ježišovej obety stále pretrváva, a neustále obmýva veriacich z hriechu. Výzva k postoju priznania hriechu samozrejme nemá byť výzvou k zotrvávaniu v hriechu, alebo jeho bagatelizovaniu. Preto tie úvodné slová: „Toto vám píšem, aby ste nehrešili.“ …
Z Prvého Jánovho listu (2,1-5a):
(1) Deti moje, toto vám píšem, aby ste nehrešili. Ale keby niekto zhrešil, máme u Otca zástancu: Ježiša Krista, spravodlivého. (2) On je zmiernou obetou za naše hriechy; a nielen za naše, ale aj za hriechy celého sveta. (3) Podľa toho vieme, že sme ho poznali, ak zachovávame jeho prikázania. (4) Kto hovorí: „Poznám ho,“ a nezachováva jeho prikázania je luhár a niet v ňom pravdy. (5) Kto však zachováva jeho slovo, v tom je Božia láska naozaj dokonalá.