30. nedeľa v Cezročnom období cyklu B nám v druhom čítaní opäť ponúka niekoľko veršov z Listu Hebrejom. Ak by sme si však tento úryvok zasadili do textového kontextu celej knihy, zistíme, že ide o priame pokračovanie toho, čo sme na liturgii počuli pred týždňom. Na základe tradičného názoru niektorých biblistov sa tam veršom Hebr 4,14 začína časť listu, v ktorej sa autor zaoberá témou Ježišovho kňazstva, ktorá je jednou z nosných pre celý spis vôbec. Toto delenie však nemožno považovať za definitívne, keďže sa motív Ježiša veľkňaza objavuje už aj v skorších veršoch (porov. Hebr 2,17; 3,1).
Z listu Hebrejom (Hebr 5, 1-6):
Každý veľkňaz, vybratý spomedzi ľudí, je ustanovený pre ľudí, aby ich zastupoval pred Bohom, aby prinášal dary a obety za hriechy a mohol mať súcit s nevedomými a blúdiacimi, pretože aj sám podlieha slabosti. A kvôli nej musí prinášať obety za hriechy, ako za ľud, tak aj za seba samého.
Ale túto hodnosť si nik nemôže prisvojiť sám, len ten, koho povoláva Boh tak ako Árona. Tak ani Kristus sa neoslávil sám, keď sa stal veľkňazom, ale ten, ktorý mu povedal: „Ty si môj syn, ja som ťa dnes splodil;“ ako aj na inom mieste hovorí: „Ty si kňaz naveky podľa radu Melchizedechovho.“