Nedeľný text z Listu Hebrejom pokračuje v rozprave o charaktere Ježišovho kňazstva. Už sme o tejto téme v predchádzajúcich nedeliach počuli. Stať, ktorú máme pred sebou tento týždeň, je zo záveru 7. kapitoly a je zároveň záverečnou časťou celku, ktorého hlavným zameraním je Ježišova večnosť, a tak aj večnosť Ježišovho kňazstva. Aj v tejto časti sa porovnáva Ježišovo kňazstvo s kňazstvom starozákonným, levitským. Autor znova argumentuje, že Ježišovo kňazstvo je iné a nie je pokračovaním toho levitského. Dôležitú úlohu tu zohráva otázka pôvodu. Kým starozákonné kňazstvo je viazané na kmeň Léviho, Ježiš pochádza z kmeňa Júdovho. Práve v tejto časti nachádzame aj známe tvrdenie, že Ježiš je kňazom podľa radu Melchizedechovho (alebo „na spôsob Melchizedeka“ ako prekladá ekumenický preklad). Aj v tomto tvrdení ide o otázku pôvodu. Autor na to poukazuje v súvislosti s postavou Mechizedecha takto: „Je bez otca, bez matky, bez rodokmeňa, ani jeho dni nemajú začiatku, ani jeho život nemá konca.“ (7,3) Abrahám odovzdal desiatky Melchizedechovi a skrze Abraháma aj Lévi a celé jeho potomstvo, teda aj všetci levitskí kňazi. (7,4-10) Cez toto pripodobnenie Melchizedechovi je Ježišovi podrobené celé starozákonné kňazstvo. …
Z Listu Hebrejom (7,23-28):
(23) A tamtí [v Starom zákone] sa mnohí stali kňazmi, lebo im smrť bránila zostať, (24) no tento, pretože zostáva naveky, má kňazstvo, ktoré neprechádza na iného. (25) Preto môže naveky spasiť tých, ktorí skrze neho prichádzajú k Bohu, lebo žije stále, aby sa za nich prihováral.
(26) Veď bolo aj vhodné, aby sme mali takého veľkňaza: svätého, nevinného, nepoškvrneného, oddeleného od hriešnikov, povýšeného nad nebesia, (27) ktorý nepotrebuje ako veľkňazi deň čo deň prinášať obety najprv za svoje hriechy a potom za hriechy ľudu. On to urobil raz navždy, keď obetoval seba samého. (28) Zákon totiž ustanovuje za veľkňazov ľudí podrobených slabosti, ale slovo prísahy, ktoré odznelo po zákone, ustanovuje Syna, dokonalého naveky.