Aj túto nedeľu ostávame v rámci Listu Hebrejom pri téme Ježišovej veľkňazskej služby. Biblický autor ju tu predstavuje hlavne v kontraste so starozákonnou kultovou praxou.
Naše liturgické verše pochádzajú z konca 9. kapitoly. Svätopisec sa v nich vracia k obrazu židovského veľkňaza, ktorý vždy na sviatok Jom kipur (Deň zmierenia) vchádzal do najsvätejšej časti chrámu, aby tam vykonal obrad zmierenia za hriechy celého národa (porov. Lv 16,1-34). Toto nutne každoročné očisťovanie však prekonal veľkňaz Ježiš. Podľa listu sa tak stalo v momente jeho sebaobety na kríži. Text nám vykresľuje, ako táto udalosť nahradila všetky dovtedajšie praktiky, ktoré boli charakteristické svojou nedostatočnosťou, časnosťou a viazanosťou na pozemské skutočnosti.
Z listu Hebrejom (9, 24-28):
Kristus nevošiel do Svätyne zhotovenej rukou, ktorá je len predobrazom pravej, ale do samého neba, aby sa teraz za nás ukázal pred Božou tvárou. Ani nie preto, aby seba samého viackrát obetoval ako veľkňaz, ktorý rok čo rok vchádza do Svätyne s cudzou krvou. Inak by bol musel trpieť už mnohokrát od stvorenia sveta. On sa však teraz na konci vekov zjavil raz navždy, aby obetovaním seba zničil hriech.
A ako je ustanovené, že ľudia raz zomrú a potom bude súd, tak aj Kristus: raz sa obetoval, aby sňal hriechy mnohých, a druhý raz sa zjaví – bez hriechu – na spásu tým, čo ho očakávajú.