Posledné nedele cirkevného roka nás sprevádzajú čítania z Druhého listu Solúnčanom. Tento tradične Pavlovi pripisovaný spis je koncipovaný štýlom, ktorým formálne vo svojej štruktúre kopíruje a obsahom akoby dopĺňa list, ktorý bol do Solúna poslaný skôr. Aj preto je dnes veľkou časťou odbornej obce považovaný za pseudoepigraf, ktorého vznik sa datuje až do začiatku 2. storočia po Kristovi, čo by z neho robilo kandidáta na najmladšiu knihu Nového Zákona. A to je dosť paradoxné, keďže Prvý list do Solúna všetci uznávajú za vôbec prvé napísané literárne dielo kresťanskej časti Biblie.
Z Druhého listu Solúnčanom (2, 16 – 3, 5):
Bratia, sám náš Pán Ježiš Kristus a Boh, náš Otec, ktorý nás miluje a vo svojej milosti nám dal večnú útechu a dobrú nádej, nech poteší vaše srdcia a upevní vás v každom dobrom diele a slove.
Napokon, bratia, modlite sa za nás, aby sa Pánovo slovo šírilo a oslávilo tak, ako u vás, a aby sme boli oslobodení od zvrátených a zlých ľudí; lebo nie všetci veria. Ale Pán je verný; on vás bude posilňovať a chrániť pred Zlým. Dôverujeme vám v Pánovi, že robíte a budete robiť, čo prikazujeme. Nech Pán vedie vaše srdcia k Božej láske a ku Kristovej trpezlivosti.