33 nedela AV podobenstve o troch sluhoch, ktorým boli zverené talenty, vidíme aká dôležitá je predstava o Bohu, ktorú v sebe nosíme. Ježiš tu pokračuje v dlhej odpovedi učeníkom na otázku, kedy nastane jeho príchod a koniec sveta a aké bude toho znamenie (Mt 24,3). Dnešné slová sú teda adresované práve tým, ktorí sa rozhodli Ježiša nasledovať. Opäť tu môžeme vnímať, tak ako v prípade podobenstiev, ktoré predchádzajú tomu dnešnému, ako sa hovorí o problematike nie skorého Kristovho návratu, s ktorým sa prvotná Cirkev musela vysporiadavať.

Ježiš používa obraz človeka, ktorý sa chystá na cestu. Pred odchodom rozdeľuje svoj majetok sluhom. Máme dokonca dojem, že im rozdeľuje celý svoj majetok (v. 14). Ten je vyčíslený v talentoch. Jeden talent bol pôvodne jednotkou váhy a rovnal sa 26-36 kg (v závislosti od oblasti). Talent sa neskôr stal aj peňažnou jednotkou rôznej hodnoty podľa toho, či išlo o zlato, striebro, alebo meď. Každopádne ide vždy o vysokú hodnotu. Jeden talent tak zodpovedá 26-36 kg zlata, striebra, alebo medi, najčastejšie však striebra. Dalo by sa to vyjadriť aj tak, že jeden talent sa v priemere rovnal pätnásťročnému zárobku bežného robotníka tej doby.

Tento človek rozdeľuje svoj majetok sluhom podľa ich schopností a odcestuje. Sluhovia, tak ako aj ich pán, mená nemajú, ale sú charakterizovaní ako tí, ktorí talent prijímajú. Začiatok v. 16 by sme mohli preložiť aj nasledovne: „Ten, čo prijal/vzal päť talentov…“  Môžeme si tak všimnúť zaujímavú dynamiku: pán im svoj majetok zveruje a sluhovia ho prijímajú. Pán sluhov sa nevráti hneď, ale po dlhom čase (v. 19) a účtuje so svojimi sluhami.

Najväčšia pozornosť sa v celom podobenstve venuje vykresleniu sluhov. A tu môžeme preskočiť hneď k tomu poslednému. Ten začína obhajobu svojho konania, resp. nekonania charakteristikou svojho pána: „Viem, že si tvrdý človek“ (v. 24b). Má v tom jasno – vie a charakterizuje ho ako tvrdého človeka, ktorý si dokonca prisvojuje a chce profitovať aj z toho, čo mu vôbec nepatrí: „žneš, kde si nesial a zbieraš, kde si nerozsýpal“ (v. 24c). Naznačuje však niečo v priebehu podobenstva opodstatnenosť takejto charakterizácie? Vôbec nie. Práve naopak. Keďže sa pán nebojí zveriť sluhom svoj majetok počas svojej dlhej neprítomnosti, zdá sa, že má k nim veľkú dôveru. Navyše, pozná ich veľmi dobre, lebo im rozdeľuje majetok podľa ich schopností. Jeho postoj pri účtovaní s ostatnými sluhami odhaľuje jeho ďalšie črty. Ak vezmeme do úvahy fakt, že vo vtedajšej spoločnosti sa zodpovedná služba sluhu brala ako samozrejmosť a sluhovia neboli zvyknutí očakávať odmeny či pochvaly za svoju službu, pánovo odmeňovanie svojich sluhov sa javí ako mimoriadne štedré. Nielenže ich prijíma do svojej radosti – čo je vlastne to „ustanovím ťa nad mnohým“ – ale dokonca sa zdá, že im ponecháva to, čo mu pri účtovaní predkladajú (v. 28-29). Ani konanie tých ďalších dvoch nedáva za pravdu tomu poslednému. Obaja neváhajú dať sa do zveľaďovania majetku svojho pána hneď (v. 16); konanie pre dobro svojho pána neodkladajú ani na chvíľu a neboja sa riskovať. Ich postoj voči svojmu pánovi a tomu, čo je jeho a čo im zveril, prináša veľké ovocie. Ak počuli tie obvinenia z úst ich spolusluhu, pravdepodobne ich počúvali s otvorenými ústami v nechápavom úžase.

Ten tretí však pokračuje ďalej a odhaľuje svoje vnútro: „Bál som sa…“ (v. 25a). Predstava, resp. jeho presvedčenie o jeho pánovi ho vedie k strachu a ten ho úplne paralyzuje: „…preto som šiel a ukryl tvoj talent v zemi. Hľa, tu máš čo je tvoje“ (v. 25b). Talent od svojho pána síce prijal, ale nikdy sa s ním nestotožnil. Mal na to dokonca dlhý čas. Ani dlhý čas pánovej neprítomnosti mu nepomohol k tomu, aby urobil aspoň to málo: odovzdať ten jeden talent peňazomencom a zabezpečiť tak hoci malý, ale najjednoduchší a najistejší spôsob zárobku (dnešné termínované vklady). A to všetko sa deje preto, lebo má mylnú predstavu o svojom pánovi. Tá napokon žne svoje plody. Pán s ním zaobchádza podľa jeho želania. Ten sluha nechce ani ten jeho talent: „tu máš, čo je tvoje,“ a tak mu ho berie. Jeho slová prezrádzajú, že byť pri svojom pánovi by nebola pre neho radosť, a tak nie je do nej tlačený. Avšak až potom zakúsi, že byť von, teda byť mimo spoločenstva svojho pána, znamená byť v tme, kde je „plač a škrípanie zubami“ (v. 30).

Toto podobenstvo učí Ježišových učeníkov všetkých čias, teda aj nás, aké dôležité je spoznávať pravú tvár ich Pána. Predstava o tvrdom Bohu, ktorý nežne na svojich poliach, teda predstava, že vlastne Boh je ten, ktorý neváha človeka okrádať, prirodzene plodí strach z takéhoto Boha. Nie je to však často predstava, ktorej občas musíme čeliť aj v našich spoločenstvách, keď sa hovorí o Bohu, ktorý si berie k sebe to, čo je nám najbližšie a tých, ktorí sú nám najbližší? Strach z takéhoto Boha natoľko paralyzuje Ježišovho učeníka, že nie je schopný prijať talent, teda bohatstvo jeho evanjelia do svojho života, odvážne ho investovať v tomto svete a dovoliť mu sa v ňom zveľadiť. Je teda veľmi dôležité, akú predstavu o Bohu v sebe nosíme a akú predstavu o Bohu tomuto svetu hlásame.

Matúš Imrich

Použitá literatúra:
Lang, T. G., Matthew (Westminster Bible Companion; Louisville 1997).
Panczová, H., Grécko-slovenský slovník od Homéra po kresťanských autorov (Bratislava 2012).

Z Evanjelia podľa Matúša (25,14-30):
Ježiš povedal svojim učeníkom toto podobenstvo: „Istý človek sa chystal na cestu. Zavolal si sluhov a zveril im svoj majetok: jednému dal päť talentov, druhému dva a ďalšiemu jeden, každému podľa jeho schopností, a odcestoval.
Ten, čo dostal päť talentov, hneď šiel, obchodoval s nimi a získal ďalších päť. Podobne aj ten, čo dostal dva, získal ďalšie dva. Ale ten, čo dostal jeden, šiel, vykopal jamu a peniaze svojho pána ukryl.
Po dlhom čase sa pán tých sluhov vrátil a začal s nimi účtovať.
Predstúpil ten, čo dostal päť talentov, priniesol ďalších päť talentov a vravel: ‚Pane, päť talentov si mi odovzdal a hľa, ďalších päť som získal.‘
Jeho pán mu povedal: ‚Správne, dobrý a verný sluha; bol si verný nad málom, ustanovím ťa nad mnohým: vojdi do radosti svojho pána.‘
Predstúpil ten, čo dostal dva talenty, a vravel: ‚Pane, dva talenty si mi odovzdal a hľa,