Zamyslenie – 4. nedeľa v roku A (Mt 5,1-12a)

V súvislosti s blahoslavenstvami sa často hovorí aj o preklade toho základného gréckeho refrénu: μακάριοι [makarioi]. Mali by sme to prekladať „blahoslavení“ alebo „šťastní“? Pôvodne v gréčtine sa tento výraz používal pre bohov, ale v Ježišových časoch už sa stal synonymom iného gréckeho slova εὐδαίμων [eudaimon], čo znamená „šťastný“. Predsa len preklad „šťastní“ znie dosť banálne, s prílišným zameraním na city a nevystihuje úplne eschatologický charakter prísľubov v druhej časti Ježišových výrokov. Preto „blahoslavení“ sa predsa len hodí viac. Ježišove prísľuby nie sú prísľuby „obyčajného“ šťastia, ale prísľuby naplnenia ľudských túžob v plnosti. Pomôcť podčiarknuť tento rozmer snáď môže aj použitie tohto termínu, ktorý sa v bežnej reči používa len zriedka. Napriek eschatologickému charakteru blahoslavenstiev, nie sú len prísľubom, ktorý by mieril výlučne do budúcnosti, akoby ich naplnenie sa výhradne viazalo na posmrtný život. Ježiš vyhlasuje tých „chudobných v duchu, hladných, smädných po spravodlivosti…“ za blahoslavených už teraz. Chýbajúce sloveso, ktoré si máme doplniť v prvej časti blahoslavenstiev (tak v slovenčine ako aj v gréčtine), je samozrejme sloveso „byť“. Podvedome si ho dopĺňame nie v budúcom, ale v prítomnom čase. Teda nehovorí sa: „Budú blahoslavení…“ To eschatologické sa začína napĺňať už teraz a má takpovediac eschatologickú platnosť.
Veľkú pozornosť často priťahuje prvé blahoslavenstvo: μακάριοι οἱ πτωχοὶ τῷ πνεύματι [makarioi hoi ptochoi to pneumati], „blahoslavení chudobní v duchu“; alebo „chudobní duchom“? Interpretácia závisí od toho, ako chápeme slovo „chudobný“ (doslovne alebo v prenesenom význame?), ako chápeme slovo „duch“ (Boží Duch alebo duch človeka?) a ako chápeme grécky datív slova „duch“ (inštrumentálny datív: chudoba sa dosahuje skrze ducha, alebo zreteľový datív: chudoba so zreteľom na ducha?). Toto spojenie nemá presnú paralelu ani v Starom, ani v Novom zákone. Dokonca spojenie týchto dvoch výrazov je veľmi zvláštne, lebo v istom zmysle si protirečia. Totiž, grécke slovo πτωχός [ptochos] by malo mimo biblický kontext len ťažko iný význam ako doslovný. Dokonca aj v rámci gréckeho prekladu Starého zákona toto slovo nikdy neprekladá hebrejský výraz  עָנָו [anav], ktoré najviac zo všetkých výrazov pre „chudobný“ nabralo aj prenesený význam. Slovo πτωχός [ptochos] prekladá výrazy עָנִי [ani] a דַּל [dal], ktoré sú viac zamerané na materiálnu alebo spoločenskú chudobu. Teda spojenie práve tohto slova so slovom „duch“ je nečakané.
Čo sa týka významu slova πνεῦμα [pneuma], „duch“, ako najmenej pravdepodobné môžeme vylúčiť, že by sa jednalo o Božieho Ducha. Matúšovo evanjelium to v takýchto prípadoch vyslovene uvádza. Jedná sa tu teda s najväčšou pravdepodobnosťou o ducha človeka. Ak by sme chudobu chápali doslovne, teda ako materiálnu chudobu a použitý datív v zmysle inštrumentálnom, teda, že chudoba sa dosahuje skrze ducha, výraz by znamenal čosi ako „dobrovoľne chudobní“. A aj keď sa v dejinách interpretácie tohto textu občas prikláňalo k tejto interpretácii, napr. v súvislosti s chudobou zasvätených osôb, tak rovnako v semitských jazykoch (ktoré by mohli byť na pozadí Matúšovej tradície) ako aj v gréčtine by sa takáto myšlienka dobrovoľnosti vyjadrila iným spôsobom.
Vylúčením týchto dvoch možností sa dostávame k interpretácii slova „chudobný“ v prenesenom význame. Ale aj v takom prípade je možný význam ešte stále široký. Ako chápať toho „ducha človeka“? Môžeme hovoriť o chudobe vo vzťahu k vnútornému životu človeka, v zmysle „byť zronený, skľúčený, zúfalý“. V takomto prípade výraz zdôrazňuje potreby ľudského vnútra. Význam „chudobný“ môžeme tiež preniesť do roviny významu „ponížený“. „Chudobní v duchu“ sú potom tí, ktorí sú „pokorní pred Bohom“. Ak by sme chceli zohľadniť silu výrazu πτωχός [ptochos], ktorý má predsa len silnejšie puto s doslovným významom chudoby, mohli by sme povedať, že „chudobný v duchu“ je ten, kto hoci má majetok, nie je naň naviazaný a je pripravený ním slúžiť. Pri takýchto chápaniach chudoby sa jej ekonomický či sociálny rozmer dostáva do úzadia a vystupuje do popredia jej význam vzhľadom na vnútorný postoj človeka. „Chudobný v duchu“ tak nehovorí nič o tom či je človek materiálne chudobný alebo bohatý. Toto blahoslavenstvo sa spojením výrazu „chudobný“ a „duch“ vyhýba automatickej identifikácii chudobného s blahoslaveným. Nie je človek blahoslavený len pre to, že má málo majetku. Aj bohatý môže byť blahoslavený ak je „chudobný v duchu“ t.j. ak má postoj pokory pred Bohom.

pripravil: Matúš Imrich

Použitá literatúra:
Luz, U., Matthew 1-7. A Commentary (Hermeneia; Minneapolis 2007).