Boh si vyvolil to, čo je svetu slabé. To je priama téma druhého čítania z Prvého listu Korinťanom v túto nedeľu (1, 26-31). A nezvyčajne, keďže si väčšinou cyklus čítaní epištol žije v nedele vlastným životom, pekne zapadá do témy celej bohoslužby slova. Tá vrcholí v evanjeliu, ktoré nám podáva začiatok 5. kapitoly (vv. 1-12a) z Matúša a teda aj začiatok slávnej „reči na vrchu“, ktorej úvod tvoria ešte známejšie blahoslavenstvá. Tie predstavujú rôzne skupiny ľudí, ktorí sú pre svoju povahu a okolnosti na okraji záujmu sveta. Ježiš však práve takých považuje za šťastných – blahoslavených. Podobný pohľad nám podáva Boh aj v Starom Zákone prostredníctvom proroka Sofoniáša (2, 3; 3, 12-13), ktorý vidí budúcnosť vyvoleného národa u tých, ktorí sú pokorní a chudobní. To všetko poeticky podporujú verše Žalmu 146 spolu s responzom, ktorý obsahuje prvé z evanjeliových blahoslavenstiev.
Žalm 146 (6c-10) Pán zachováva vernosť naveky, utláčaným prisudzuje právo, hladujúcim dáva chlieb. Pán vyslobodzuje väzňov, Pán otvára oči slepým, Pán dvíha skľúčených, Pán miluje spravodlivých. Pán ochraňuje cudzincov, ujíma sa siroty a vdovy, ale hatí cesty hriešnikov. Pán bude kraľovať naveky; tvoj Boh, Sion, z pokolenia na pokolenie.