Tak ako pred týždňom aj teraz funguje druhé nedeľné čítanie ako premostenie medzi prvým čítaním zo Starého Zákona a Evanjeliom.
Liturgia „ružovej“ 4. pôstnej nedeľa (Laetare) v cykle B si do bohoslužby slova zo starozákonných dejín spásy vybrala udalosť zániku Judského kráľovstva a zničenie Jeruzalema a jeho chrámu Babylončanmi. Podanie opisu pochádza zo záverečných veršov Druhej knihy kroník, kde autor uvádza aj teologické zdôvodnenie tejto katastrofy. Podľa svätopisca za pád mohla nevera Židov voči svojmu Bohu a odmietanie slov prorokov. Úryvok však nekončí tragicky, ale nádejou na znovuvybudovanie chrámu, mesta a národa po zmene politickej situácie, ktorá nastala po prevzatí moci Peržanmi. Evanjelium začína poslednou vetou priamej reči z rozhovoru medzi Nikodémom a Ježišom, po ktorom nasleduje zamyslenie evanjelistu nad témou spásy a odsúdenia (Jn 3,14-21). Medzi to je ako čítanie epištoly vložená perikopa z listu Efezanom.
Z listu Efezanom (2, 4-10):
Bratia, Boh, bohatý na milosrdenstvo, pre svoju nesmiernu lásku, ktorou nás miluje, hoci sme boli pre hriechy mŕtvi, oživil nás s Kristom – milosťou ste spasení – a s ním nás vzkriesil a daroval nám miesto v nebi v Kristovi Ježišovi, aby ukázal v budúcich vekoch nesmierne bohatstvo svojej milosti dobrotou voči nám v Kristovi Ježišovi.
Lebo spasení ste milosťou skrze vieru; a to nie je z vás, je to Boží dar: nie zo skutkov, aby sa nik nevystatoval. Veď sme jeho dielo, stvorení v Kristovi Ježišovi pre dobré skutky, ktoré pripravil Boh, aby sme ich konali.