Slová dnešného úryvku z Prvého listu Korinťanom pokračujú v prehlbovaní myšlienky, ktorou sme ukončili čítanie pred dvoma týždňami: „Lebo Kristus ma neposlal krstiť, ale hlásať evanjelium, a nie v múdrosti slova, aby nebol vyprázdnený Kristov kríž,“ (1 Kor 1,17). Hovorí sa tu o kontraste v Pavlom ohlasovaní. To, čo robí toto ohlasovanie účinným, nie je „múdrosť slova“, teda nie je to dokonalosť v osvojení si rečníckeho a argumentačného umenia vtedajších čias. Pritom tu má Pavol zrejme na mysli toto umenie jak v židovstve, tak aj u Grékov. Viditeľnejšie to podčiarkuje veta z nasledujúceho odseku, ktorý však v liturgickom čítaní chýba: „Kde je múdry? Kde zákonník? Kde rečník tohto veku? Neobrátil azda Boh múdrosť tohto sveta na bláznovstvo?“ (1,20; Ekumenický preklad). Zákonníci boli majstrami vo vykladaní Písma a mali na to svoje zaužívané interpretačné postupy. Rečníci v gréckej kultúre mali zas svoje rečnícke figúry. Pavol takúto múdrosť stavia do protikladu s ohlasovaním evanjelia. Takéto ohlasovanie, keďže zvestuje Krista, ktorý bol ukrižovaný, sa javí ako hlúposť jak pre jednu, tak pre druhú skupinu: „Lebo aj Židia žiadajú znamenia a Gréci hľadajú múdrosť, my však ohlasujeme ukrižovaného Krista, pre Židov pohoršenie, pre pohanov bláznovstvo, ale pre povolaných, tak Židov ako Grékov, Krista – Božiu moc a Božiu múdrosť,“ (1,22-24). …
Z Prvého listu Korinťanom (2,1-5):
(1) Ani ja, keď som prišiel k vám, bratia, neprišiel som vám zvestovať Božie tajomstvo vysokou rečou alebo múdrosťou. (2) Rozhodol som sa, že nechcem medzi vami vedieť nič iné, iba Ježiša Krista, a to ukrižovaného. (3) A bol som u vás slabý, bojazlivý a veľmi prestrašený. (4) Moja reč a moje ohlasovanie nespočívali v presvedčivých a múdrych slovách, ale v prejavoch Ducha a moci, (5) aby sa vaša viera nezakladala na ľudskej múdrosti, ale na Božej moci.