Keď Pavlov slovník vyráža dych
V druhom čítaní na Piatu pôstnu nedeľu z Listu Filipanom (3,8-14) Pavol prekvapuje výberom slov. A nielen tým.
Dnes máme pred sebou jeden z veľmi známych Pavlových textov. Z týchto slov vystupuje predovšetkým to, akú veľkú hodnotu malo pre Pavla poznanie Krista. Na vyjadrenie tejto skutočnosti Pavol používa silné slová, miestami až zarážajúce. Ich použitím chce Pavol ešte viac zvýrazniť veľkosť hodnoty poznania Krista.
Náš úryvok je súčasťou celku, ktorý sa začal už pár riadkov skôr. V nich prídeme na to, že to „všetko“, čo Pavol pokladá za stratu v porovnaní s poznaním Ježiša, sú všetky jeho kvality, ktorými disponoval pred stretnutím s Kristom, a ktoré sú v židovstve vysoko cenené (pozri vv. 5-6). Podľa nich má Pavol všetky predpoklady na to, aby sa mohol pred Bohom cítiť spravodlivý.
Máme tu teda znova pred sebou tému, ktorá silnejšie vystupuje do popredia v Listoch Galaťanom a Rimanom, a síce, či je potrebné pre kresťanov zachovávať Mojžišov zákon. Pavol aj tu potvrdzuje svoj postoj a rázne odmieta snahy tých, ktorí sa snažili mladé spoločenstvá kresťanov presviedčať, že s prijatím evanjelia je nevyhnutné prijať aj predpisy Mojžišovho zákona. Aj z Pavlových výrazov, ktoré používa na oponovanie takýmto snahám, možno vycítiť ako silno bol Pavol proti takémuto presvedčeniu a proti takýmto judaizujúcim tendenciám. Tých, ktorí tak robili, v úvode oddielu, ktorého súčasťou je dnešný úryvok, nazýva psami, čo bol a je dehonestujúci termín na Blízkom východe. Spomeňte si ako Abisai nazýva Semeia, ktorý preklína kráľa Dávida: „Čo má tento zdochnutý pes preklínať môjho kráľovského pána?! Prejdem a zrazím mu hlavu!“ (2 Sam 16,9) Psom nazval tiež Georga Busha ml. iracký novinár, ktorý na pamätnej tlačovke v roku 2008 v Bagdade hodil po ňom obe svoje topánky.
Týmto termínom zároveň židia označovali pohanov. Jeho použitím Pavol tu logiku obracia a pohanmi nazýva tých, ktorí nútili kresťanov z pohanstva zachovávať Mojžišov zákon.
Pavol sa ďalej vyjadruje na adresu svojho ideálneho židovského profilu, ktorý mu mal zabezpečovať blízkosť Bohu. Považoval ho nielen za stratu, ale dokonca za odpadky (v. 8b). Grécky termín použitý na tomto mieste je znova veľmi silný. Slovo σκύβαλον [skybalon] predstavuje všetok neužitočný a nechcený materiál určený na vyhodenie, a tak môže označovať nepotrebné zvyšky jedál, odpad, ale dokonca aj výkaly. Všetok svoj dokonalý profil z náboženského hľadiska, všetku svoju bezúhonnosť čo do plnenia Mojžišovho zákona a horlivosť za obranu čistoty pravej viery, po spoznaní Krista, Pavol považuje za absolútne zbytočné a vhodné len na vyhodenie na smetisko. To je naozaj dych vyrážajúce vyjadrenie, najmä ak si uvedomíme, akú hodnotu malo zachovávanie Mojžišovho zákona v očiach Pavlových súkmeňovcov.
V centre týchto Pavlových vyjadrení je myšlienka, že človek, nech by mal akokoľvek dokonalý náboženský preukaz a nech by bol akokoľvek bezúhonný čo do plnenia väčších či menších prikázaní, nemôže si tým získať spravodlivosť pred Bohom. Inými slovami, spravodlivým pred Bohom sa človek nemôže urobiť sám plnením prikázaní. Deklarovaná spravodlivosť pred Bohom na základe miery poslušnosti Mojžišovmu zákon sa nijako nemôže rovnať tomu, čo pre človeka urobil Boh v Kristovi. Kristus svojou smrťou a zmŕtvychvstaním urobil človeka spravodlivým pred Bohom a každý človek sa k tomuto ospravodliveniu môže pripojiť jedine vierou v Krista. Ide tu o „spravodlivosť z Boha“, ako hovorí Pavol (v. 9c) a nie o spravodlivosť zo Zákona (v. 9a). Znova je v centre Božia aktivita smerom k človeku a nie opačne.
Primát Božej aktivity Pavol podčiarkuje dnes aj v slovách: „Nie že by som ho [vzkriesenie z mŕtvych] už bol dosiahol, alebo že by som už bol dokonalý, ale bežím, aby som sa ho niekedy zmocnil, ako sa aj Kristus Ježiš zmocnil mňa.“ (v. 13) Pavol môže túžiť po zmocnení sa vzkriesenia a uháňať za tým len preto, že sa jeho ako prvý zmocnil Kristus. Nie je to v prvom rade jeho aktivita, ale jeho odpoveď na prvotnú Kristovu aktivitu.
Pavol volí také expresívne výrazy a môže si ich dovoliť jedine preto, že vie aká hodnota sa pre človeka skrýva v poznaní Krista.
Čítanie z Listu Filipanom (3,8-14):
(8) A vôbec všetko pokladám za stratu pre vznešenosť poznania Krista Ježiša, môjho Pána. Preň som všetko stratil a pokladám za odpadky, aby som získal Krista (9) a našiel sa v ňom bez vlastnej spravodlivosti, ktorá je zo zákona, ale s tou, ktorá je skrze vieru v Krista – spravodlivosťou z Boha, založenou na viere -, (10) aby som poznal jeho, moc jeho zmŕtvychvstania a účasť na jeho utrpení tým, že sa mu pripodobním v smrti, (11) aby som tak nejako dosiahol aj vzkriesenie z mŕtvych. (12) Nie že by som ho už bol dosiahol, alebo že by som už bol dokonalý, ale bežím, aby som sa ho niekedy zmocnil, ako sa aj Kristus Ježiš zmocnil mňa. (13) Bratia, ja si nenamýšľam, že som sa už zmocnil. Ale jedno robím: zabúdam na to, čo je za mnou, a uháňam za tým, čo je predo mnou. (14) Bežím k cieľu, za víťaznou cenou Božieho povolania zhora v Kristovi Ježišovi.