V dnešnom krátkom úryvku, ktorý je zasadený do kontextu poslednej večere Ježiša s jeho učeníkmi sa spájajú tri témy. Prvou je „sláva“. V dvoch veršoch sa sloveso „osláviť“ používa až päť krát. Tento úryvok sa nachádza v rámci Jánovho evanjelia v tzv. „Knihe slávy“ (kapitoly 13-20). To však neznamená, že by sa téma slávy v predošlých častiach evanjelia vôbec nevyskytovala. Ide tu skôr o to, že v tejto časti, ktorá sa začína slávením poslednej večere a končí zmŕtvychvstaním, nachádza svoje naplnenie a to práve v hodine, ktorá je ďalšou charakteristickou Jánovskou témou. Istú ťažkosť v porozumení dnešných vyjadrení o oslávení môže predstavovať použitie časov: najprv Ježiš hovorí, že už je Syn človeka oslávený a v ňom je oslávený Boh a hneď vzápätí povie, že ho ešte len oslávi, a že to bude čoskoro (vv. 31-32). Aj v týchto vyjadreniach môžeme vnímať jednotu s celkovým pohľadom Jánovho evanjelia, ktoré vidí udalosti Ježišovho umučenia, smrti, zmŕtvychvstania a návratu k otcovi ako jednu udalosť, ktorá sa odohráva akoby v jednom momente – v Ježišovej hodine, o ktorej evanjelium často hovorí. Táto hodina je hodinou Ježišovho oslávenia a zjednocuje všetky práve spomenuté udalosti v jednu.
Druhou témou je téma Ježišovho odchodu (v. 33). V liturgii čítame len časť tohto veršu, a tak táto téma nie je veľmi dobre viditeľná, avšak môže pomôcť k lepšiemu pochopeniu témy nasledujúcej. Verš 33 v svojej celistvosti znie takto: „Deti moje, ešte chvíľku som s vami. Budete ma hľadať, ale ako som povedal Židom, aj vám teraz hovorím: Kam ja idem, tam vy prísť nemôžete.“ To, že Ježiš hovorí, že je so svojimi učeníkmi už len chvíľu, že ho budú hľadať, a že kam ide on, oni prísť nemôžu, načrtáva jeho odchod a istú neprítomnosť. Oslovenie „deti moje“ naznačuje pozadie týchto slov. Ak vnímame poslednú večeru v spojení so slávením židovskej Paschy, tak Ježiš sa týmto oslovením stavia do pozície otca predsedajúceho tejto slávnosti, ktorý mal deťom vysvetľovať zmysel slávených udalostí. Zároveň toto oslovenie dobre zodpovedá aj literárnemu žánru „testament“, ktorý bol dobre známy pre Ježišových súčasníkov z biblických aj mimobiblických textov. Pre tento žáner je typické, že otec/učiteľ vo vedomí blízkosti svojej smrti dáva dôležité ponaučenia a príkazy svojim deťom/nasledovníkom.
Tou ostatnou témou je téma lásky. Opäť v rozsahu iba dvoch veršov je sloveso „milovať“ použité až štyri krát. Navyše, neustále neprestáva prekvapovať, že láska sa tu spája s prikázaním. Hovorí sa o novom prikázaní. Toto vyjadrenie a kontext poslednej večere nám umožňuje prepojiť tento text s Lukášovskou tradíciou. V Lukášovom evanjeliu sa pri poslednej večeri, keď Ježiš podáva svojim učeníkom kalich, hovorí o novej zmluve: „Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás“ (Lk 22,20). Siahnuť po tomto kalichu znamená pripojiť sa k tejto zmluve. Aj desať Božích prikázaní je zasadených do rámca uzavretia zmluvy medzi Bohom a jeho ľudom na hore Sinaj. Zmluva teda zahŕňa prikázania. Keď nastupuje nová zmluva, prináša so sebou aj nové prikázanie. Tak ako je nová zmluva v Ježišovej krvi, teda v jeho úplnom sebadarovaní, nové prikázanie je založené na príklade jeho života: „Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás“ (v. 34b). Posvätené eucharistické znaky, ktoré sprítomňujú uzavretie novej zmluvy v Ježišovej krvi, nevyhnutne vedú toho, kto má na nich účasť k zachovávaniu nového prikázania. Zároveň je to však prikázanie zvláštne, lebo láska nemôže byť otázkou príkazov a zákazov, ktoré sú nariadené „zhora“ a ktoré treba jednoducho plniť, ale zakladá sa na nasledovaní príkladu života toho, kto zmluvu ponúka. Navyše, to čo malo národ pod Sinajom charakterizovať ako Boží ľud bolo práve zachovávanie jeho prikázaní. Aj Ježišových učeníkov má charakterizovať jeho prikázanie: vzájomná láska medzi nimi. Toto má byť ich rozpoznávacím znakom: „Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať“ (v. 35). Tu sa osvetľuje aj predošlá téma. Po Ježišovom odchode má byť jeho prítomnosť rozpoznaná v jeho učeníkoch a ich vzájomnej láske.
Pripravil: Matúš Imrich
Evanjelium podľa Jána (Jn 13, 31-33a. 34-35)
Keď Judáš vyšiel z večeradla, Ježiš povedal: „Teraz je Syn človeka oslávený a v ňom je oslávený Boh. A keď je Boh oslávený v ňom, aj Boh jeho v sebe oslávi, a čoskoro ho oslávi. Deti moje, ešte chvíľku som s vami. Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás. Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať.“